Na Kokave nám je dobre, alebo škola v prírode po našom.

Očakávanie mali tie, ktoré s nami išli po prvýkrát a radosťou výskali tie, ktoré už vedeli, čo ich najbližších deväť dní čaká. Pýtate sa, kam sme sa vybrali? No predsa do Kokavy, do školy v prírode. Tá pesnička to už dávala tušiť a je to naša školoprírodová hymna. Cesta prebiehala celkom pokojne, sem-tam sa niekto oblial džúsom, zababral sa čokoládou, alebo si čistil ruksak od rozpučeného banánu. Po slabých dvoch hodinkách sme si v Žarnovici povystierali kosti a zbavili sa zbytočnej záťaže na wecku. Ďalej cesta ubiehala rýchlo, pozorovali sme rieky a hrady. Všetko sme si neskôr zapísali do denníka. Chata Hámor je ponorená do bujnej zelene, dosť ďaleko od hradskej, s veľkým ihriskom, ohniskom na opekanie a dobrou kuchyňou. Keď sme dorazili, jupííííí, zložili sme sa a ešte pred večerou sme šli preskúmať okolie, hlavne kvôli nováčikom, ale aj ostatní boli zvedaví, čo je nového.Po prvej noci, keď sa tradične zaspáva až veľmi neskoro, lebo vzrušenie z cesty a očakávania ešte dosť dobre kulminuje, keď pani učiteľky a vychovávateľky už zaspávajú aj postojačky pri dozore na chodbe, prichádza svieže ráno. V učebniach sme boli každý deň len do desiatej, kým sme robili veci, pri ktorých sme písali, a potom hajde do prírody. Tam sme si čítali v tráve, učili sa o prírode tak, že všetkého , o čom sme my, učiteľky, rozprávali , deti sa mohli dotknúť, privoňať si, jednoducho vnímať všetkými zmyslami. Všetky dni priniesli deťom také zážitky, ktoré doma naozaj nemajú šancu zažiť. Každý deň aj večer bolo niečo na programe. Miestnym osobákom sme sa odviezli do neďalekej dedinky Zlatno. Je to malá manufaktúrka na výrobu skla. Deti na vlastné oči videli postup výroby skla, dokonca odvážlivci si mohli aj vyfúkať sklárskym náčiním svoje sklené bubliny. Dostali sme sprievodcu, ktorý nám všetko poukazoval. Aj maličké sklárske múzeum stálo za to. Ďalší deň sme sa vybrali opačným smerom, na Čierny Balog. Previezli sme sa nádhernou prírodou Čiernohronskou železničkou v otvorených vagónoch, popozerali sme rušne a nakúpili drobné suveníry a pohľadnice. Priala by som vám vidieť to nadšenie a radosť v očkách detí. Potom sme zamierili do Bystrianskej jaskyne a cestou naspäť sme sa stavili v Brezne. Inokedy sme mali Detské hody, kde deti zdolávali rôzne disciplíny, za ktoré dostávali žetóny. Tie si potom mohli vymeniť v improvizovanom bufete za drobné sladkosti. Prišiel k nám ujo poľovník a ochranár na besedu. Ujo, čo vyrába fujary a píšťalky nám tiež mal čo povedať. Mali sme aj karneval, opekačku, tematické diskotéky s hrami a súťažami, pyžamovú párty, súťaž o najlepšiu grimasu a iné naj.., ale hádam najsilnejšie dojmy zanechala Nočná hra. Pár metrov od chaty je totiž malý lesík s chodníčkom v strede. Počkali sme na zotmenie, vysvietili sme ho kahancami a niektoré z nás sa prezliekli za rozprávkové bytosti, ktoré deti stretali po trase a plnili u nich rôzne úlohy, aby odkliali začarovaný les. Za deväť dní okrem toho, že videli a spoznali mnoho vecí, ktoré by inak zostali pre nich skryté, že strávili zopár školských dní v čarovnom prostredí, získali samostatnosť, ktorú nám ich rodičia ani nechcú veriť, naučili sa lepšie vychádzať s deťmi okolo seba, stúplo im sebavedomie pri spoznaní svojich možností, aj keď nablízku nie je mamka s ockom. Sú to skúsenosti ,ktoré im nikto nezoberie a verte mi ,tento rok tam ideme ZAS!...

.....na Kokave nááám jéé dobrééé...la la la lááá...