Začalo to asi pred 30 rokmi. Z osamelých bežcov postupne vznikla skupina, ktorá sa stretávala každú nedeľu o pol desiatej v lesoparku pri hoteli / pre skôr narodených na Kiosku/ a absolvovali sme kolektívny beh asi 12 km po betón a späť.
Vznikla z toho tradícia a bez toho sme si už nedeľu nedokázali predstaviť. Cez týždeň každý odbehal svoje dávky väčšinou sám ak sa nedohodol s niekým na spoločnom tréningu a v nedeľu sme to absolvovali spolu. Boli sme výlučne mužské obsadenie a tak aj zábava a sem tam hádky mali drsnejší charakter, ale nikdy neprekročili mieru, ktorá by pre niekoho znamenala urazený odchod. Spoločne sme chodili na preteky, spoločne slávili okruhlé výročia.Zloženie sa menilo niekto pribudol, niekto odišiel, žiaľ niektorí odišli tam odkiaľ niet návratu.
Pred pár rokmi som vypadol zo zostavy aj ja. Prišli problémy osobne, v rodine, v zamestnaní a zrazu som mal pocit, že tam nepatrím, že tieto starosti a problémy mám len ja a tak nedeľné stretnutia pre mňa prestali existovať. Nie, že by nikto nechcel pomôcť, ale vlastne som ja o to nestál. Behať som síce neprestal ale už to bolo menej ako predtým a pravdu povediac nestálo to za to. Samozrejme schovať som sa nemohol, krajské mesto nie je New York a tak keď som niekoho stretol na otázku kedy prídem nasledovali hlúpe výhovorky, sľuby a pod. Nedeľné dopoludnia som trávil doma a nudil sa pri televízii.
Po čase sa ako to býva problémy vyriešia tak alebo tak ako to bolo v mojom prípade. Začal som si plánovať návrat. Trvalo mi to rok keď som svoj sľub o návrate splnil. Vrátil som sa pred Vianoce 2010 a bolo to akoby som tie roky vôbec nechýbal, pravda zloženie sa opäť zmenilo, pribudli noví, ale humor zostal, starí členovia na moju adresu len poznamenali no konečne to ti trvalo. Na trase, ktorú som nebehal roky som zistil, že s kondíciou mám čo doháňať aby som ostatných nebrzdil. Nedeľný obed po rokoch mi opäť chutil inak, lepšie.
Som rád, že som späť medzi priateľmi a ďakujem im, že počkali. Dúfam, že nám tieto stretnutia budú trvať ešte dlho.
