Bol mäkký. Nevedel sa biť, ani keď bol malý. Nevedel by udrieť nikoho.
Lekárka sa ošívala: „... viete. To nie je také ľahké napísať tam „podozrenie na týranie“, ako odo mňa chcete. To je vážne obvinenie. Také modriny si chlapci ľahko urobia aj sami.“
„Sami?“ takmer kričal Marek. „Veď sa ho opýtajte, nech vám povie, ako ho mama zrezala remeňom.“ „Viete, to sa dá ľahko zneužiť, taký papier. Denne ho odo mňa rozhádaní rodičia chcú. To musíte na sociálku,“ povedala lekárka.
Menej niekedy býva naozaj viac.
Nechcite od odborníkov, aby sa vyjadrovali k niečomu, čo nie je ich agendou.
Pri podozrení na násilie by lekár nemal riešiť otázku, kto dieťaťu ublížil. Ak nie je nutná hospitalizácia ani ďalšie vyšetrenia, stačí, ak necháte zdokumentovať opakované zranenia. Riešenie totiž nebude rýchle.
Marek zobral Jakuba za ruku a išli ďalej – na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
„... ale ja nemôžem vypočuť vášho syna bez súhlasu druhého rodiča,“ povedala Marekovi vo dverách úradníčka.
„Toto nemyslíte vážne. Keď jej zavoláte, dostane raz toľko.“
„Prestaňte na mňa kričať,“ cúvla hlbšie do miestnosti. „My tu máme tiež svoje predpisy. Choďte s ním k lekárke a potom sa vráťte.“
Marek si vydýchol. „U lekárky sme už boli.“
Ak ide o podozrenie z akéhokoľvek násilia, musia inštitúcie, ktoré chránia práva dieťaťa, poskytnúť poradenstvo a pomoc. Nie je pravdou, že maloleté dieťa nemôže byť vypočuté sociálkou bez súhlasu druhého rodiča. Dieťa môže prísť za na úrad aj samo. Sociálni pracovníci musia mať toľko odborných kompetencii, aby dokázali viesť s ním dialóg, odlíšiť manipuláciu a boj rodičov o zverenie od vôle dieťaťa od jeho skutočných potrieb.
„Tak vypočujem aspoň vás, keď na tom trváte.“
Marek prikývol. Dal Jakubovi mobil, aby sa hral, vošiel dovnútra, sadol si a dlho rozprával o tom, čo sa deje. Mal pocit, že musí všetko vysvetliť a so všetkým oboznámiť sociálnu pracovníčku. Tá ho počúvala, občas pokývala hlavou a niečo si zapísala do bloku. Potom niečo písala do počítača.
„Viete, to si asi budete musieť dať na súd návrh na zmenu zverenia. To my tu s tým nič neurobíme.“
Podala mu papier. Boli tam asi tri vety o tom, že prišiel oznámiť podozrenie z týrania zo strany matky. A veta: Otcovi bolo poskytnuté sociálne poradenstvo.
„Čo je to to poradenstvo?“ spýtal sa.
„To sa tam píše vždy.“
Podpísal. „A teraz čo?“ spýtal sa.
„My to prešetríme a dáme vám vedieť. Vy môžete podať trestné oznámenie.“Sociálne poradenstvo musí mať obsah. Úrad touto vetou kryje sám seba, že klientovi poradil.
V skutočnosti to tak byť nemusí. Oni budú mať čiarku, vy ešte väčší zmätok v hlave.
Preto žiadajte, aby bolo presne presne špecifikované, aké sociálne poradenstvo, teda aké informácie vám poskytli o tom, čo máte ďalej robiť.
Marek zobral Jakuba za ruku a odišli. Vonku mu pošepol: „Nehovor to mame, bolo by ešte horšie.“
Jakub počúvol.
Prešlo niekoľko dní.
Zo sociálky sa nikto neozval. Marek zdvihol telefón a zavolal sociálnej pracovníčke.
„My sme to prešetrili a podozrenie sa nepotvrdilo.“
Cítil, ako mu stúpa krv do hlavy.
„A môžem sa pozrieť na to, ako ste to prešetrili? Kedy môžem nahliadnuť do spisu?“ To jediné mu napadlo.
„Do spisu nahliadnuť nemôžete. Na to sú predpisy.“
Marek sa cítil bezradný. Nahlásil zbité dieťa a nevie, čo bude ďalej. Premkol ho strach. Keď sa to dozvie bývalá žena, zarazí mu prístup k Jakubovi. Na čele mu navrela žila a nevedel, čo ďalej – chcel pomôcť a je to horšie.
Ak žiadate štátnu inštitúciu o pomoc, musíte vedieť dve veci:
1. Bude to trvať dlho,
2. nebudete sa vyznať v tom, čo sa deje.
Preto si stanovte stratégiu a spíšte si možnosti.
Ide o násilie z afektu alebo opakované?
Ako dlho ste to tolerovali?
Môžete dieťa okamžite zobrať?
Alebo ostane tam, kde je, ale bude pod ešte väčším tlakom?
Musíte od sociálky získať plán. Šetrenie dieťaťu nepomôže. Preto hneď na prvom stretnutí požiadajte o opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podľa § 11 Zákona 305/2005 Z. z.
Úrad môže zorganizovať stretnutie rodičov, tzv. rodinnú konferenciu, na ktorej si výchovné metódy vykomunikujete v prítomnosti niekoho tretieho.
Môže ponúknuť spoločné stretnutie aj s dieťaťom. Môže nariadiť návštevy psychológa iba dieťaťu – aby malo bezpečný priestor - a ešte veľa iných rozumných vecí.
Len nesmiete zabudnúť v žiadosti použiť „čarovnú“ formulku, ktorá úrad donúti konať: „V prípade, že žiadosť zamietnete, dovoľujem si Vás požiadať o to, aby ste mi sprístupnili dôvody, pre ktoré ste tak rozhodli.“ Riešenie násilia a zlej výchovy je zložitá vec. Neexistuje na ňu jednoduché riešenie. Je potrebné postupovať po špičkách a v každej minúte mať na mysli dve veci: čo je dobré pre dieťa a čo môžu urobiť zodpovedné inštitúcie. Ak máte pochybnosti o postupoch úradníkov, ktorým ste nahlásili, že dieťaťu nie je dobre, nesťažujte sa hneď. Oveľa efektívnejšie bude, ak si podľa Zákona 211/2001 Z. z. vyžiadate informáciu, ako má úrad postupovať v danej situácii, a výsledok porovnáte s realitou.
Tak sme to pri odmietnutí vypočutia urobili my. Donútiť ich k činnosti a ochrane môžete len vtedy, keď sa nespoľahnete pasívne na ich kroky, ale budete ich sami iniciovať. Pomôcť dieťaťu sa dá vtedy, keď bude rozumieť tomu, čo sa okolo neho deje, a keď bude vedieť, čo, kedy a ako dlho budú dospelí robiť. Musí mať istotu, že sa zásahom zvonka jeho situácia ešte nezhorší.
Poznámka: Situácie sa skutočne stali. Mená meníme - ako vždy.
Ida Želinská
