„Čo potrebujete k výživnému?“ spýtal sa.
„Teraz neviem, my sa vyjadríme priamo na pojednávaní,“ povedal pán.
„Ale u nás je to zložité. Máme niekoĺko rokov rozdelené BSM kvôli môjmu podnikaniu. Tvoril som pre deti sporiace účty.“
„My sa vyjadríme až na pojednávaní,“ zopakoval pán.
Karol si vzdychol. Mal pocit, že ten človek nerozumie tomu, čo mu hovorí.
Na ďalšie pojednávanie prišla iná pani. Povedala, že sa pripájajú k návrhu matky a navrhujú výšku výživného 500 eur na každé dieťa a z toho 100 eur na tvorbu úspor. Jachtal. Takú sumu, ak si k nej mal pripočítať to, čo deti u neho zjedia a čo s nimi minie, keď sa odsťahuje do ponájmu, nemal šancu dať dokopy.
„Ako ste prišli k takej sume?“ spýtal sa. Sociálna pracovníčka nemrkla ani okom. „My si myslíme, že otec má vzdelanie, má dve firmy – živnosť a eseročku, má tam ľudí, je šikovný, aby deťom zabezpečil doterajší štandard.“
Zdalo sa to jednoduché.
Karol do toho dňa nemal ani právnika: chcel sa dohodnúť a mať od všetkého pokoj. Poznal ženin finančný manažment, vedel, že čo dostane, to pustí – nešetrila, nevedela to. Teraz jej mal platiť viac, než bol priemerný príjem v domácnosti v ich meste.
Vedel, že na to nemá.
Nebol blázon, aby nevedel, že daňové priznania nebudú stačiť. Spoliehal sa na to, že niekto posúdi normálne životnú úroveň ich oboch. Koniec koncov – odchádzal z domu do garsónky a jazdil na sedemročnom aute.
Cestou zo súdu zavolal advokátovi.
Mal toho práve tak dosť.
Pri každom pojednávaní o zvýšení či znížení výživného pre deti je kolízny opatrovník. Má zaujať také stanovisko, ktoré bude v záujme detí: aby nemali žiadnu ujmu, aby nebol rozdiel medzi deťmi z „prvej“ a „druhej“ (či „tretej“, „štvrtej“) rodiny. Metodika, na základe ktorej sa vie rozhodnúť, čo je pre dieťa dobré, je však nejasná.
Napadnúť postup kolízneho opatrovníka vo veci vyjadrenia sa k výživnému je veľmi ťažké: ak má brať do úvahy záujem dieťaťa, tak jasné, že preň (ako správny advokát) musí vyboxovať čo najviac. Je pomyselným jazýčkom na váhach pri rozhodovaní súdu. Jeho postup vo veci vyjadrení k výživnému je ťažké napadnúť. Nie však nemožné. Nemôžete mu zobrať vlastný názor.
Môžete však dokázať súdu, že:
- pri stanovisku vychádza z jednostranných podkladov;
- nemá naštudovaný spis (to sa robí tak, že si zo spisovej kancelárie vezmete záznam, kto všetko nahliadal: verte, že len málokedy tam nájdete kolízneho opatrovníka).
V tom istom čase, v tom istom meste sedela Anina u seba doma oproti sociálnej pracovníčke. Tá jej hovorila: „To chcete veľa“. Anina žiadala 400 euro na každé dieťa, z toho 200 na tvorbu úspor. „Budete mať 800 eur. To ja mám na výplatnej páske o 150 menej. A tiež sa starám o dve deti. Ani zďaleka nemáme to, čo vy.“
Anina prehltla.
Na záverečnom konaní kolízny opatrovník nebol.
Poslal vyjadrenie, že sa pripája k návrhu otca a výživné 150 eur na každé dieťa je postačujúce.
Keď sa Anina odvolala na Krajský súd, kolízny opatrovník sa už nevyjadril. Krajský súd výživné zvýšil tak, ako uznal za vhodné.
Ak sa kolízny opatrovník nevyjadrí, je to znamenie, že vaše dieťa nebolo v konaní, ktoré sa ho týkalo, vypočuté. A to je problém: pretože kolízni opatrovníci nemôžu rozhodovať bez súhlasu dieťaťa – že jeho práva a jeho názor nechajú len tak ležať „na ulici“. Lebo nestihli, lebo nevedeli.
Dá sa predsa robiť veľa úkonov – tabuľky nákladov, ich optimalizácia na podmienky lokality, v ktorej žijú, tvorba úspor ako flexibilného mechanizmu. Ak dieťa v tomto konaní nemá zastúpenie, často sa boj rodičov o to, kto tomu druhému dá menej, odrazí na životnej úrovni dieťaťa.
Bolo by veľmi jednoduché urobiť úpravu a tam, kde de facto štát, čo má deti zastupovať, to nerobí. Nemá na to ani vzdelaných ľudí (ako dokážu absolventi sociálnej práce ohodnotiť finančnú bonitu rodičov – kde sa to naučili?), ani metodiku a jednoducho má túto kompetenciu odovzdať niekomu, kto to robiť vie.
Ale to by sme asi od štátu chceli veľa.
Ida Želinská
