16.12.2010
Je krátko po desiatej, keď vystupujem z autobusu vo Valaskej Dubovej.
Vyzerá to tu beznádejne, je zamračené a poletujú snehové vločky. V diaľke presvitajúce slnko však dáva tušiť, že vyššie by to mohlo byť aj lepšie. Len či je vrchol Veľkého Choču dosť vysoko nato, aby sa vynoril z oblačnosti.
Neďaleko žiaria červené plody šípok. Čerstvé stopy v snehu sa na okraji lesa strácajú. Aj posledný psíčkar sa zrejme otočil na tomto mieste.
Už prešlo asi niekoľko dní, čo tadiaľto prešiel posledný turista. Sneženie naberá na intenzite. Váham, či si dať snežnice alebo pokračovať po vlastných. Les je aj pri zamračenej oblohe nádherný.
S menšou časovou stratou, čo pri takýchto podmienkach nie je nič zvláštne, prichádzam na Strednú Poľanu. Začína sa ma zmocňovať nervozita. V týchto miestach som už očakával prvé slnečné lúče, no miesto toho sa k sivej oblohe pridal aj nepríjemný vietor.
Už dávnejšie sa stratili aj posledné stopy v snehu. Po pamäti sa snažím nájsť náznak chodníka. Na druhý pokus objavujem niečo, čo by sa mohlo podobať na chodník a za ďalšími stromami registrujem aj prvé tyčové značenie.
Od západu sa obloha na chvíľu roztvorí a slnko osvetlí časť stromov. Aj chlad už začína byť akoby znesiteľnejší. Nádej na krásne výhľady opäť ožíva. Nasadzujem si snežnice a púšťam sa do zdolávania ďalších metrov.
Za prudším stúpaním sa definitívne dostávam nad oblačnosť. Chuchvalce hmly ešte občas zastrú vrcholové partie, no slnko definitívne víťazí.
Predomnou sa otvára rozprávkovo krásna krajina.
Blížim sa k úseku istenému reťazami. V zimnom období tu bývajú skaly zľadovatené. Teraz je na nich síce len vrstva čerstvého snehu, no aj tak si pre istotu odopínam snežnice a pokračujem klasicky.
Z okolitých pohorí sa mi ako prvý ponúka nízkotatranský hrebeň. Snehom obťažkané smreky navodzujú atmosféru blížiacich sa Vianoc.
Pomedzí stromy sa po nedotknutej snehovej pokrývke dostávam čoraz vyššie. Tyčové značenie plní svoju funkciu na jednotku.
Konečne vrchol! Alebo skôr akési sedielko tesne pod vrcholom. V diaľke vidno oravskú kráľovnú – zasneženú Babiu horu.
Už s nasadenými snežnicami sa dostávam na najvyššie miesto. Vrcholovú tabuľu tu vidím prvýkrát, zato na pohľad na Tatry som si už zvykol. Snažím sa ho rýchlo zdigitalizovať, lebo je tu nesmierna zima.
Schádzam nižšie, aby som zachytil aj hrebeň Malej Fatry s typickým bralnatým Veľkým Rozsutcom. Z celého hrebeňa čnejú iba vrcholy, sedlá sú dobre ukryté v hmle.
Poctivo brázdim vrchol z jednej strany na druhú.
Vietor a sneženie tu zo stromov vytvorili tie najrozmanitejšie zimné kulisy. Chvíľami musím krotiť svoje nadšenie a dávať väčší pozor, kde šliapem, lebo na jednom mieste sa prebáram takmer do pol pása do kosodreviny.
Mesiac nad Tatrami sa na to všetko len mlčky pozerá.
Ešte jeden pohľad na tohto zamrznutého „chlapíka“, ktorému na chvíľu závidím výhľad do doliny, a potom ma už skrehnuté prsty nútia k zostupu.
Nad reťazami váham ako ďalej, a keďže zdraví rozum v tejto chvíli nevíťazí, pokračujem v snežniciach. Škrípanie kovu na skalách počuť snáď aj v Ružomberku. Toto asi nebol dobrý nápad.
Tento zostup má jednu podstatnú výhodu. Už nemám žiadny problém s orientáciou v okolitom teráne. Zostupujúc obdivujem svoje dielo na snehu.
Toto snáď ani nemohol spraviť človek...
Ešte jeden pohľad na Malú Fatru...
...a opäť sa ponáram do nesúvislej hmly. Keďže dnes to nie je typická inverzia, pri ktorej by mal vo vyšších vrstvách prúdiť teplejší vzduch, tak sa teplota nejako výrazne nemení.
Na Strednej Poľane mám čas na dlhší oddych, tak si fotím okolie „Hotela Choč“, na čo som pri výstupe nemal čas ani chuť.
Zapadajúce slnko nesmelo žiari spoza oblakov. Najvyšší čas pokračovať v zostupe.
Ešte záber na rozľahlú poľanu a už zdolávam druhú polovicu zostupovej trasy. Bez problémov sa dostávam do Valaskej Dubovej, kde po prezlečení sa zo zmrznutého oblečenia nastupujem na autobus do Ružomberka. Nezabudniteľný deň sa pomaly končí...
