Niekedy medzi 4. a 5. mesiacom roku 2015, začiatkom jari toho roku, sme s kolegyňou psychologičkou boli na ceste do reedukačného centra pre dievčatá. V rámci projektu APVV-0368-12 Príprava mladých ľudí v detských domovoch a reedukačných centrách, sme mali pripravené aktivity pre dievčatá, ktoré boli pred odchodom z ústavnej starostlivosti. Celý program mal trvať dva víkendy. Aktivity sme mali zostavené na základe výsledkov výskumu, ktorý sme realizovali rok predtým. Privítala nás tá istá brána, tá istá budova, ten istý areál, tá istá atmosféra zariadenia. Ako by sa tu zastavil čas. Jediné, čo sa menilo, boli ročné obdobia. Je až pozoruhodné, ako tieto zariadenia dýchajú atmosférou spred revolučného obdobia, napriek snahe pracovníkov skrášliť prostredie, do ktorého prichádzajú mladiství, ktorí sa často stali dospelými príliš skoro a nie z vlastnej vôle.
Keď sme si zložili pomôcky v miestnosti, kde sme mali stráviť s dievčatami nasledujúce dva víkendy, tešiac sa na skupinovú prácu, prišla nás privítať príjemná zamestnankyňa. Napriek tomu, že sme jej vysvetlili, že obaja máme skúsenosti z prostredia reedukačnej práce s mládežou a príslušnú kvalifikáciu, po chvíli sme pochopili, že nutnosť zotrvania jedného zamestnanca počas celého trvania vzdelávacieho programu s nami v miestnosti, je pozostatkom pachuti kontroly, ktorú zanechali pracovníci ochrankyne ľudských práv pri svojej nedávnej návšteve v zariadení. Zmierili sme sa s tým, že jeden zamestnanec zariadenia bude stále nezúčastnene prítomný v miestnosti. Bola to obojstranne nepríjemná situácia. Pre zamestnancov, ktorí vedeli, že nemajú na výber vzhľadom na nedôveru vedenia k návštevníkom a pre nás, ktorí sme vedeli, že nám to sťaží prácu s vytváraním dôverného a bezpečného prostredia so skupinou dievčat.
Do miestnosti začali postupne prichádzať dievčatá. Na prvý pohľad veselé, pekné, plné detskej hravosti až mal človek pocit, že ich teší, že najbližšie dni sa bude diať niečo nové, čo ich vytrhne z každodennej rutiny. Hneď pri úvodnom zoznamovaní a kreslení batohu očakávaní sa nám to aj potvrdzuje. Keď v prestávke s kolegyňou diskutujeme o dianí na prvej skupine, máme obaja pocit, že dievčatá vyzerajú ako každé iné dievča, ktoré by ste stretli na ulici. Sú upravené, radi sa pekne obliekajú, zaujímajú sa o hudbu, chlapcov, riešia lásky a svoje túžby. Ako ktorékoľvek iné dievča v ich veku. Prvý víkend prebehol dobre. Obaja sme si uvedomili, že dievčatá, napriek veľkému úsiliu vychovávateľov, ktorí sa ich snažia rozhovormi pripraviť na odchod, viac žijú tu a teraz ako blížiacim sa odchodom. Ako oni vravia, odchodom „na slobodu“. Odchádzame spokojní sami so sebou, s pocitom dobre vykonanej práce. Najbližšie udalosti však ukážu, že všetko môže byť aj inak.
Nasledujúci víkend sme začali skupinu s primeraným sebavedomím. Prvé čo nás prekvapilo, bolo jednoduché, zelené oblečenie niektorých dievčat, v ktorom prišli na skupinu. Vyzeralo ako zdravotnícke oblečenie, ktoré si oblieka lekár pri vstupe na operačnú sálu. Opýtali sme sa dievčat, ktorých tváre sršali hnevom, čo to majú oblečené. „To je mundúr“ odpovedalo dievča, ktoré pôsobilo skôr smutne. Dievča tmavšej pleti, s hlbokými, hnedými smutnými očami. S jemnými rysmi tváre. Prišla do zariadenia z detského domova. Pôsobila krehko, ako by sa mala každú chvíľu rozbiť. „Prečo to máte oblečené?“ Opýtal som sa. „Za trest!“ Odpovedalo dievča, ktoré malo vzhľad Snehulienky a pohľad Ľadovej kráľovny. Havranie vlasy, pleť ako porcelán a pohľad tvrdý a nekompromisný. Definitívne sme pochopili, že nasledujúce hodiny sa budeme venovať témam, ktoré ich aktuálne zamestnávajú. Naše aktivity boli čoraz častejšie prepletené rozhovormi na tému „tu a teraz“. Vykúpením nám bol posledný deň, keď sa konečne búrkové mraky rozišli a dievčatá nám dovolili nahliadnuť pod hladinu. Tá skrývala obrovské ľadovce plné strachu a obáv, nakopeného hnevu a nenávisti, zranení spôsobených tými, ktorí ich mali chrániť a neopísateľný strach z neistej budúcnosti.
Tieto dievčatá žili tu a teraz. Nemali silu riešiť vlastnú budúcnosť. Bola príliš hmlistá a neistá. Bez základov, pevných stien, či strechy pod ktorú by sa mohli ukryť. Bez hrejivého kozuba, či piecky, ku ktorej by sa mohli vrátiť, keď sa na nich svet vybúri. Lásku vychovávateľov, ktorí sa im venovali v zariadení, si uvedomovali, ale bola pre nich slabou útechou. Ich rany boli príliš hlboké a toľkokrát opäť otvorené skôr, ako sa stihli zaceliť.
Ešte aj dnes, keď sa projekt končí, si stále kladiem otázku, či by sme nemali robiť pre týchto mladých viac. Rozhodne si to zaslúžia, aj keď sa na nich ostatní pozerajú ako na budúcich kriminálnikov. A oni sa nimi niekedy stávajú, nie z vlastnej vôle, ale kvôli nepriaznivým okolnostiam a preto, aby naplnili očakávanie spoločnosti, ktorá ich „do tejto basy zavrela“.
Opúšťame zariadenie a v našich rozhovoroch v aute na ceste domov sa objavuje viac otázok ako odpovedí.
Autor: Martin Kuruc (člen OZ Prevencia AD)
Vznik tohto textu bol podporený Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-0368-12.
