Ako som sa bicykloval v San Franciscu

Nový terminál viedenského letiska je príjemný, pri niektorých sedačkách nájdete aj univerzálne zásuvky pre nabíjanie. 

Boeing 767 nie je najnovší, ale Austrian pred nedávnom úplne vymenil sedačky. Tie staršie mi prišli trochu pohodlnejšie, ale ani nová ekonomická trieda nie je zlá. 

Vo Viedni čakáme o polhodinu dlhšie, problém s lietadlom posúva štart a ja sa začínam báť, či mi bude hodina a pol na prestup v Chicagu stačiť. To letisko nemám rád, dva krát som tu zmeškal spoj, raz som dokonca musel čakať 22 hodín na ďalšie lietadlo. Prilietame síce včas, no dlhý rad na imigračnom mi začína robiť menšie starosti. Neďaleko stojaca pracovníčka sa nad mojou otázkou “stihnem to?” len pousmeje a ďalej pokračuje vo výživnej komunikácii s kolegyňou.

Chicago je spolu s Parížom jediné miesto, kde skutočne nerád prestupujem. Nepríjemný personál, dlhé rady na kontrolách a rôzne meškania sú veci, na ktoré sa môžem vždy spoľahnúť. 

Po hodine a dvadsiatich minútach si z pásu beriem kufor, hneď ho aj zhadzujem na ďalší pás a modlím sa, aby stihol doraziť do druhého lietadla. Ja utekám na letiskový vláčik, ktorý ma zvezie z terminálu 5 na terminál 1. Do odletu mám 35 minút a keď zbadám obrovský rad na bezpečnostnej kontrole, tak sa začínam lúčiť s mojim druhým lietadlom. Skúšam smutný pohľad a na moje prekvapenie ma všetci púšťajú a držia palce, aby som stihol. Na kontrole nepípam, rýchlo sa obúvam, beriem batoh a ako posledný vchádzam do lietadla. Ledva sa stihnem usadiť a už sa lietadlo pohne.

Letiskový vláčik som tlačil očami ako sa len dalo. Nakoniec bol rýchly tak akurát a ja som lietadlo stihol. 

Konečne sedím v lietadle smädný a spotený, no spokojný, že nemusím čakať na ďalšie lietadlo. 

Do San Francisca prilietame večer. Po celom dni cestovania som zrelý len na sprchu, jeden rýchly burger v neďalekom Carls Jr a šup do veľkej postele. Ráno sa ôsmej stretávam s mojou dnešnou bicyklovou partiou a ideme na spoločné raňajky do blízkej palacinkárne. Výber je dokonalý, od sladkých palaciniek až po klasický steak, ja si vyberám výdatné raňajky a nevynecháme ani Pale Ale (fajné pivko). Správny základ pre náš kombinovaný Slovensko-Česko-Chorvátsko-Rumunský tím. 

Výdatné raňajky sú základ náročného dňa. 

Kde si v San Franciscu požičať bicykel? Možností je veľa, ceny sú približne rovnaké a tak vchádzame do tej, ktorá je najbližšie. Je približne deväť hodín ráno a pri poznámke, že by sme ich mali vrátiť do siedmej večer, sa len pousmejeme. Vtedy ešte nevieme, že budeme večer dupať do pedálov, aby sme to včas stihli. Tím je pripravený, prilby na hlavách nasadené, môžeme vyraziť. Po prvých pár blokoch som prekvapený, ako dobre sú cesty upravené pre cyklistov. Pás je dostatočne široký, jasne vyznačený a žiadny zo šoférov sa naň neopováži vôjsť. 

Na rozdiel od Bratislavy sú cyklistické pásy v San Franciscu skutočne použiteľné. 

Bezpečne teda prichádzame k mólam, zastavujeme sa pri legendárnom Pier 39, fotíme lenivé tulene a obzeráme pekné turistky. Pohyb na bicykloch je brzdený obrovskou masou ľudí - počasie je skvelé a trochu vetra nevadí nikomu.

Jedno z miest, ktoré musí vidieť každý správny turista. 

Pomaly sa vzďaľujeme od mesta a naskytuje sa nám krásny pohľad na čokoládovňu Ghirardelli. Odporúčame navštíviť blízku zmrzlináreň, tie kalórie sú neskutočne chutné. 

V San Franciscu nájdete čokolády Ghirardelli na každom rohu a sú obľúbeným darčekom. Kupujem ich vždy, keďže ich vyrábajú v rôznych chutiach vrátane netradičného karamelu s morskou soľou.

Cesta ku Golden Gate je krásna a bezpečná. Cyklistické chodníky sú široké, všade množstvo zelene a pri časti lemujúcej pláž nám nevadil ani trochu horší povrch. 

Áno, tu by som chcel bývať. Krásny výhľad, dokonalé domčeky a cez cestu šup na malú loďku. 

Konečne sme pri moste Golden gate, kde nás čaká jediné nepríjemné stúpanie do kopca. 

Bicyklovanie po jednom z najznámejších mostov Ameriky je zážitok. Obrovská premávka, krásny výhľad a nad hlavami hučiace stíhačky. Most je dlhý vyše dva a pol kilometra a kto sa dobre neoblečie, tak odíde domov chorý. Ja som bol veľmi rád, že som sa na vietor poriadne pripravil v podobe dlhých nohavíc a bundy s kapucňou. 

Nad mostom je miesto s krásnym výhľadom. Odporúčam ho navštíviť aj v noci, kedy vám budú odmenou dokonalé fotografie. Malým problémom je absencia nočného osvetlenia cesty, takže bez baterky sa nikam nedostanete.

Z mostu idú dve cesty smerom na mestečko Sausalito, my sme si vybrali tú zábavnejšiu a v niekoľkých ostrých zákrutách sme doslova zleteli až pod most. Pohľad nádherný, no fotografiám neprialo silné svetlo, dopadajúce z toho najhoršieho možného uhlu. 

Počasie nám skutočne vyšlo, nebyť silného vetra, potili by sme sa celý čas. Počasie v San Franciscu mi zatiaľ vždy vyšlo, bol som tu už šesť krát - vždy bolo príjemne a svietilo slnko.

Prichádzame do Susalita a ja narýchlo fotím mobilom z ruky. Toto mestečko mám rád kvôli jeho skvelým podnikom, z ktorých je úžasný výhľad na vzdialené San Francsico. Nastal čas na potrebnú prestávku a tekutiny dopĺňame v tej najchutnejšej možnej forme. Samozrejme s mierou. 

V Sausalite je jeden skvelý obchod so zábavnými vecami. Ak hľadáte vtipný darček pre známych, určite sa tu zastavte, za pár dolárov kúpite jedinečné skvosty.

Pár kilometrov popri diaľnici predstavuje asi najnudnejšiu časť výletu, ale stále je dostatočne príjemná a my si aspoň oddýchneme od silného vetra. 

Je zaujímavé, že všetky cyklistické cesty sú vo výbornom stave. Nenájdete tu žiadne výtlky, či ďalšie obmedzenia. V porovnaní s tým, čo ponúka Bratislava a jej okolie je to obrovský rozdiel. 

Nastal čas na malú skratku a zapíname Google mapy v smartfónoch. Zhruba dva kilometre po bežnej ceste je najnebezpečnejšia časť celého výletu, no vodiči sú aj tu ohľaduplní. 

Hlavné cyklocesty sú značené dobre, ale aj tak odporúčame podrobne si naštudovať cestu, ktorou sa plánujete vydať. Na pomoc si pokojne zoberte smartfón, dnešné dátové balíčky nie sú drahé a 500 megabatov dát v Spojených štátoch stojí pri ružovom operátorovi 15 eur.

Krásnou cestou sa blížime k Tiburonu a vychutnávame si popoludňajšie slnko. je príjemne teplo, vietor je mierne fúka a pomaly už začíname byť unavení. Našťastie a už blížime ku koncu a do odchodu lode máme vyše hodinu času. 

Pôvodne som rozmýšľal, že sa naspäť vrátime rovnakou cestou ako sme sem prišli. No únava vyhrala a ja som bol rád, že sme si v požičovni bicyklov rovno zobrali lístky na loď.

Zastavujeme pri jednom z mnohých vodných fontánok. Je neuveriteľné, že ani jedna nie je poškodená, funguje a dokonca sú pri nich aj misky pre psíkov. Na Slovensku niečo nemysliteľné. 

Cestou stretávame viacero cyklistov s malými štvornohými miláčikmi, takže podobné fontány majú skutočne zmysel. Navyše je tu dosť dlhá časť, na ktorej si nemáte kde kúpiť akékoľvek občerstvenie a tak som bol veľmi rád za každý zdroj pitnej vody.

Prístav meste Tiburon je plný rôznych reštaurácií, my ale máme málo času a tak si dáme len drobné občerstvenie a utekáme sa postaviť do dlhého radu k lodi. Bicyklistov rátame na desiatky a ako sa neskôr ukáže, dokážu zaplniť celú prvú palubu. Keďže som už dosť unavený, fotím tú najamerickejšiu fotku, akú len môžem. 

Loď pláva aj okolo ostrovu Alcatraz, ktorý ale stojí za samostatnú návštevu. Denný výlet tam už mám za sebou, nabudúce chcem vyskúšať aj nočnú atrakciu.

Pôvodne sme sa chceli navečerať až v hoteli, ale hrozný hlad nás zaviedol do legendárnej siete klasických burgrární - Johnny Rockets. Hranolky so syrom a slaninou si tam dám vždy, rovnako aj mliečny šejk s jahodovou príchuťou. Keď som si ale porátal kalórie, smutne som len zaplakal. Celodenná snaha vyšla nazmar.  

Je trištvrte na sedem a my sa ponáhľame vrátiť bicykle. Neverili sme, že nám bude 40 kilometrov trvať tak dlho, ale keď sa človek stále obzerá, fotí a popíja tekutiny, čas ubehne skutočne rýchlo.  

Tu bol cieľ našej cesty: