Je to ako keď si predstavujem moju maturitu z angličtiny. Vždy tá istá situácia. Sedím na stoličke pred komisiou, s pohľadom upretým do papiera s témou a zároveň tak vydeseným, akoby tam nič ani napísané nebolo a netuším ako začať. Vtedy začnem rozprávať o tom, ako neviem, čo mám o tej téme povedať. Veď kto by už vedel niečo povedať o recyklovaní odpadu, keď to aj tak nikto nerobí. A pritom už vlastne rozprávam o téme, lebo hovorím, že to nikto nerobí, teda som už vyjadril postreh.
Je to také zvláštne. Vždy sa teším, keď môžem premýšľať, je to ako stretnúť sa sám so sebou, aj keď je to vlastne veľmi paradoxné. Ako otázka - bola si už niekedy so sebou bez seba? Kde je potom myseľ, keď nie akurát pri mne? Alebo s kým premýšľam, keď nie sám so sebou a svojím mozgom? Možno sa stráca moja identita a fungujú už len nejaké pofidérne a nízkoúrovňové "živočíšne" procesy konania v mojom bytí, bez prítomnosti môjho inodimenzionálneho ducha, ktorého možno trochu podvedome vytláčam zo svojho rozhodovania o mojej bytosti.
Je to zvláštne... Nevedie ma k tomuto vytláčaniu niečo? Alebo skôr niekto? ... Často premýšľam nad tým, ako nás satan ovplyvňuje. Možno máme tendenciu, resp. sluch vycvičený skôr na počúvanie jeho ako na počúvanie Niekoho, kto je nám oveľa (alebo aspoň by mal byť oveľa) bližšie. A tak sa niekedy dobrovoľne zriekame sami seba, svojho vznešenejšieho ja, v prospech zla.
Alebo to tak vôbec nie je a v tých chvíľach, akoby podvedomého konania, sa zapína naša duša, ktorá je vlastne naším rozumom. Hm, ..
Ale v tejto chvíli mi napadla otázka - poznáš ten pocit, keď sa stratíš sama vo svojich myšlienkach? Je to ako, hm, more, alebo skôr oceán, a teba práve zhodili z lietadla. Najskôr si užívaš výhľad na tú nádheru z výšky, keď padáš, no potom zistíš, že keď dopadneš, buď budeš mŕtva, alebo sa v lepšom prípade začneš len topiť. Neviem v podstate, čo je lepšie. Preto asi akurát dospievam opäť k záveru, že keď sa príliš ponárame do svojich myšlienok, až do nebezpečných hĺbok, alebo sa dostaneme do smrtiaceho víru, z ktorého sa ťažko vymaňuje, je tu On, ktorý vždy kráča po vode.
