Ťažko hovoriť o tom, či vždy všetko musí byť dokonale originálne, a vlastne asi ani nie, lebo keby som vždy myslel na to, aby som zo seba dostal niečo originálne, bolo by to vlastne strašne zväzujúce. Ako keby som chcel zo seba robiť niekoho, kým nie som. A možno ním vlastne aj som, možno som vždy, alebo aspoň väčšinu času originálny, len si to neuvedomujem a vďaka tomu som taký.
V podstate asi nikdy nie je v živote nič rovnaké. Aj keď sa zdá, že určité situácie sa opakujú, že rovnako reagujeme na niektoré podnety, vždy je určitá odchýlka v tom, čo sa stane, alebo, čo povieme. Vždy aspoň trošku inak vnímame, vždy sú minimálne aspoň trošku iné okolnosti, a keď už nič iné, vždy sme pri tom aspoň o určitý, aj keď krátky časový úsek starší.
Všeobecne zaužívaná pravda je, že starší ľudia sú múdrejší. Mnoho mladých si to síce asi nemyslí, niektorí to možno priznávajú. Je to čas, čo nás robí múdrejšími? Alebo len to, čo prežijeme? Ale veď nie každý sa dokáže učiť zo životných udalostí, nie každý rovnako vníma, veď aj ja sám niekedy vôbec nevnímam. Akoby som bol úplne inde mysľou.
A vlastne aj som, možno niekde vo svojich myšlienkach, možno v krajine, ktorú si tam vytváram, možno je to vlastne iná dimenzia, osamostatnená, oklieštená a predsa nekonečná v mojej hlave. V podstate myseľ je veľkým paradoxom, keď na konečnom priestore, dokáže ponúknuť nekonečne veľký priestor pre myšlienky.
Stále viac a viac sa mi zdá, že Boh miluje paradoxy a pritom miluje priamosť a jednoduchosť, čo je vlastne samo o sebe paradoxom, no zároveň (aspoň v mojej mysli) pravdou. Každý ma svoju pravdu, a predsa je tu jedna globálna. A tou pravdou je, že Pravda existuje. Je ňou Boh.
