Vybehli sme s chalanmi trošku si oddýchnuť do malebnej slovenskej dedinky Súľov, tiež známej ako mekka slovenského skalolezectva. S úmyslom pokoriť zopár neprístupne sa tváriacich skál sme sem prišli aj my, po zuby vyzbrojení lanami, železom, lezečkami a iným potrebným "matrošom". A ako o láske platí, že tiež ide cez žalúdok, inak to nie je ani s lezením - základ je poriadne sa posilniť. Preto nám náš dvorný kuchár hneď v piatok po príchode začal grilovať, čo mu len pod ruku prišlo. Praskanie ohňa v záhradnom kozube občas prerušil zvuk kosačky alebo cirkulárky dávajúci najavo, že pracovný deň sa napriek času 20:00 ešte úplne neskončil. Nás to samozrejme nijak nerušilo, nakoľko tí hlučnejší spomedzi nás mali popri jedle stále čo povedať a cez výbuchy smiechu sme miestami nepočuli ani vlastný oheň. Čas však plynul, svetlo sa vytrácalo, zvuky tíchli, jedla ubúdalo, spokojnosť stúpala, vtipy dochádzali, bujarosť krotla, oheň hasol... a potom to prišlo. Nastalo TICHO. Žiadna kosačka, žiadny traktor, žiadne auto, žiadny vlak, žiadne škrípanie bŕzd, ani spev ožranov, žiadne húkanie sirén, ani klopkanie opätkov... iba TICHO. Ticho, v ktorom človek môže počuť svoju vlastnú existenciu. Doliehalo na nás zo všetkých strán, obklopovalo nás a pohlcovalo. A hoci stačilo jediné slovo na oslobodenie sa z jeho područia, nikto z nás sa oslobodiť nechcel. Také tiché, a pritom také silné. Také, až nám z neho v ušiach hučalo. Také, aké tu v BA nemáme...
Tento víkend bol perfektný. Dobré jedlo, skvelí ľudia, fajn nálada, výborné počasie, krásna príroda, čistý vzduch, pekné lezenie... ale aj keby tie ostatné veci tak úplne nevyšli, kvôli tomu zážitku TICHA sa tých 200 kilometrov merať oplatilo...
