Keď som si robil autoškolu, inštruktor v nej mi často pripomínal, že musím auto zvládať a musím vedieť, že JA ovládam tento stroj, nie on mňa. S odstupom času si uvedomnujem, že život je ako šoférovanie. Volant musíme držať pevne, tak ako musíme pevne držať v rukách svoj život. V živote si nikdy nekupujme GPS a nedovoľme nikomu, aby ovplyvňoval našu jazdu životom. Sme to my, kto určuje rýchlosť, smer a konečný cieľ našej cesty. Len my vo svojom srdci poznáme odpoveď na otázku, kde chceme zaparkovať.
Krúžime životom ako nočným mestom, ktorého svetlá nás oslepujú, ale po chvíli sa aj tak zmenia na vzdialené obrysy, ktorých lesk zaniká. Tie svetlá sú ako naše pocity. Vedia nás zneistiť, zmiasť, vyviesť z rovnováhy či zabrániť nám v pokračovaní cesty. Život nie je vždy cesta s nádherným výhľadom po slnečnej diaľnici popri mori. Je to častokrát tmavá ulička a naučiť sa jazdiť v tme znamená predvídať a nenechať sa oslepiť svetlami iných aút, lámp, či výkladov. Naučiť sa jazdiť životom znamená nenechať sa oslepiť emóciami. Emóciami, ktoré majú silu nami zalomcovať, ale pokiaľ im to nedovolíme, tak zmiznú v diaľke ako miesto, popri ktorom sme práve svojím autom prešli. Pri šoférovaní sa človek díva dopredu a v spätných zrkadlách len sem tam mihnutím oka kontroluje situáciu za ním. Pokiaľ sa totiž šofér príliš sústredí na to, čo sa deje za ním, odpútava svoju pozornosť od diania pred ním. Ani v živote nemôžme hľadieť príliš dozadu, pretože potom nám nezostáva energia na budúcnosť . Nesústreďme sa na minulosť a nehlaďme príliš ďaleko do budúcnosti, sústreďme sa len na ten úsek cesty, ktorý máme pred sebou. Nevieme predsa čo nás čaká za kopcom, možno priepasť, možno krásne miesto, ale nech je to čokoľvek, nie je to dôležitejšie ako ten úsek cesty, ktorým prechádzame práve teraz.
Na internetových fórach často vidím diskusie o tom, ktorý motor je lepší. Či beznínový, či dízlový alebo dokonca elektrický. Zástancovia jednej či druhej možnosti sa podľa mňa mýlia, pretože ten najsilnejší a najlepší motor, ktorý kedy uzrel svetlo sveta, je život. Je poháňaný našimi snami, túžbami a víziami. Celý náš život je jazda. Sme to my, kto zostane stáť, keď sa zľakne. Sme to my, kto skočí na brzdu, keď pred sebou zbadá nebezpečenstvo. Sme to my, kto zošpliapne plyn až k podlahe a sme to my, kto ide s plnou nádržou energie za svojím snom. Náš život je naším autom, nikto nás nedovezie k našim snom, nikto nám nedá mapku s cieľovou bodkou Šťastie. Sme to my, kto musí nasadnúť do svojho života, uchopiť pevne volant a zvoliť si smer. Sme to my, kto musí vziať do rúk svoj život a vybrať si cieľ.
Nebojte sa nasadnúť do života, máte pred sebou milióny cieľov, miliony ciest, počas ktorých Vás oslepia milióny svetiel a taktiež pocítite milión pocitov. Či už pôjdete na maximum alebo miernym predpisovým tempom je len a len na Vás, ale nestojte váhavo vo dverách a nebojte sa nastúpiť. Dnešná doba nie je o vzdelaní či vedomostaich, v dnešnej dobe vyhráva pohyb nad stagnovaním, konajúci poráža váhavého.
Veľa ľudí prenechá volant svojho života partnerovi alebo rodičom, iní sa nedokážu otrhnúť od spätného zrkadla a zatiaľ čo hodiny a dni plynú, ony sa od obrázkov dávno minulých čias neposúvajú o nič ďalej. Niektorí sa boja nasadnúť a neustálym váhaním posúvajú vpred tých odvážnych. Ja idem stále vpred, niekedy prídám až motor kvíli a otáčky môjho motora sa blížia k maximu, inokedy len spustím okno, nechám vánok prečistiť vzduch, chytím svoje dievča za ruku, vyhodím si do neutrálu a nechám motor odpočívať. Netrvá to však dlho a začínam opäť pomaly pridávať. Smerové tabule nesledujem, prenechám ich sledovanie ostatným nerozhodným vodičom. Viem, čo hľadám, ale netuším či to nájdem a úprimne ani sa tým netrápim, pretože pokračujem v ceste pre ten zážitok z jazdy. Chvíľu som si myslel, že jazdenie je môj život, ale pochopil som, že môj život je jedna veľká jazda a ja si vychutnávam každučký jej kilometer a viem, že nič nie je doležitejšie ako ten úsek cesty, ktorý mám momentálne pred sebou.
