Čas 18:00, piatok 19. augusta, Bratislava - Petržalka
Posledné veci skončili v kufri, ešte nejaké dolaďovačky, lak vzala Vrončik, Majčik žehlindu na vlasy, traky pre zmenu Róbert aj do zásoby, keby náhodou niekto chcel požičiať. Tušim sa v tomto príbehu objaví aj motýlik. Frenky si kúpil novú košeľu, Róbert tiež, Vrončik a Majčik a Daniela nové šaty. Farby: od bielej, cez azúrovú, tmavomodrú, oko pohladila aj lososová a textúry cez károvité až po retro motývy.
Ideme už deň dopredu, ako správni svadobčania. V aute sa bleskovo napumpujeme faktami o Evinej a Danielinej rodnej vieske, nechceme zahanbiť našimi vedomosťami pôvodných obyvateľov. Kto by povedal, že obec s nadmorskou výškou 324 metrov nad morom a 1255 obyvateľmi sa spomína už v roku 1267 a leží na južných svahoch pohoria Žiar. Fakty fakty fakty, to je naše. Sme šťastní, že renesačný kaštieľ, ktorý sme nikdy nevideli, je tam. Majú ho tam. Vedomosti nám už tečú von z uší. Vrončik kričí a prehlušuje rádio FM: „To už by snáď stačilo, už vieme dosť“ Na to Mária kontruje: „Mária Jakubíková sa narodila v obci, je to významná slovenská matematička a pedagogička“. „Typická Mária“ pomyslel som si, nikdy nemá dosť učenia. Frenky si dookola mrmle tie roky a údaje, až sme skoro neodbočili na Nitru. „Na Nitru?“ pýta sa Róbert sám seba. Ja by som to strihol cez Trenčín, ale budiš. Slečna navigácia hovorí inak (už aby sa vydala za skúseného pána Navigáciu), ťahá nás cez Topoľčany a dediny a dedinky a dedinôčky, cez krivoľaké cestičky a cestulienky. Nuž to bude asi dôvodom prečo sme do Prievidze dorazili tak včasnejšie, už o 23:00.
Ani sme sa nevybalili, už musíme utekať do Pravenca, vraj nás tam všetci čakajú a došli aj Rakúšania, tam musíme byť, zvestovala nám Daniela. Ešte počkáme Rudyho!!!
Tuším bolo tak 23:30, ked sme videli prvé domy Pravenca. „Tu býva Eva“, kričí Mária a všetci nadšene nalepení na okno mávame a očami hlcame bráničku a autobusovú zastávku a biely dom. Naše kolesá však smerujú inam, do kultúrneho domu, kde za obrovského nadšenia a spevu pravenských ženičiek dorážame. Áno vážení, tak nás privítali. Hruškovicou nas ponúkli a spevom počastovali. Pravenské ženičky si získali všetky naše srdcia a keby existoval taký veľký medajlón, dal by som si do neho všetky ich fotky a nosil ho na krku. Všetky tam boli. Varili a pripravovali maškrty na veľký zajtrajšok. Tridsatoraké koláče upiekli. Bol aj ten výborný Apolin koláč z lístkového cesta a aj pani Lívia urobila náš obľúbený - kokosový. Ostatné som len ochutnával anonymne, neviem,kto ich robil,ale boli užasné. Stav mojej váhy pred: 70, stav mojej váhy po: 72! Ehm, ďakujem.
Rakúšania, tiež boli, oči si očili od toľkého šťastného chaosu, a spevu a hruškovice a koláčov. Lietali tam ako v Prátri.
Viete čo, prejdime my spoločne na ten druhý deň, niečo v tomto príbehu musí byť aj nevypovedané.
Čas 10:00, sobota 20. august, mieto Pravenec.
Prichádzame k Daniele domov, bývajú luxusne. Tuším Frenky povedal: „uau“, nedával som veľmi pozor, u Daniely ma zaujalo takmer všetko. Úctivý Danielin otec, nas napojil a nakŕmil.
A už to začalo, Mária varila natačky a žehlila biele košele, ja som viazal kravaty a Frenky balil dar spolu s Rudym, Vrončik si urobila dieročky na sandálkach. Dokonalosť prichádzala. Posledné zrkadlenie a motýlik na správnom mieste.
Ešte sme stihli nezobrať kyticu a dar a mohli sme vyraziť do kostola. Heeej, ešte som zabudol, že sme sa fotili s Evou a Andreasom vo výskoku u nich doma.
Kostol bol krásne vyzdobený, došli sme v poriadku, dakujem za opýtanie. A už kráčali, slzy sa mi tisli do očí, ale nereval som. Mária samozrejme revela a Vrončik tiež, su to citlivky. No dobre, tak teda aj ja som reval, ale nedalo sa inak. Bolo to dojímavé a keď pán farár čítal najkrajšie čítanie o láske, nedalo sa mi inak.
„Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.”
Zase revem, ale poďme ďalej, príbeh sa dostáva do ozajstnej gradácie, tak vy urevanci, utrieť slzy a čítame ďalej.
Pred kostolom sme sa ešte pofotili a Eviní švagrovia vystrelili konfety. Malá družička Katka rozhadzovala lupene ruží. A teraz sa uštipnite, toto nie je rozprávka, ale Evina svadba.
Zrazu sa predomnou mihla lososová fatamorgána, pozrel som sa lepšie a to už Daniela mávala rukou a volala hostí do kultúrneho domu v Pravenci na polievku.
Už počujem jemné cinkotanie lyžíc pri jedení polievky, zrazu sa cinkot premenil na besné rynčanie príborov a hulákanie o bozk. Mladým nič neostávalo len si dať poriadneho cucáka.
Druhé jedlo, kuracie nohy a pravá pravenecká ryža a pravá pravenecká plnka, výborný čas 16:00 bruchá do dvoch tretín plné. Tridsatoraké koláče prehýbali stolmi. „Daj si ešte jeden“ zabzučala mi pri uchu Daniela. Nevládne som dobojoval už s desiatym koláčom, tentoraz od Evy, Evinej mamy. Daniela – lososová fatamorgána, mi nedala vydýchnuť.
A už je to tu, novomanželia tancujú svoj prvý manželský tanec. You are beautiful od Jamesa Blunta. Zase dažde sĺz, tentoraz revali aj muži teda ja a Frenky a Rudy.
Bujará zábava sa začala. Tancovali všetci. Hrali moderné, aj také čo moderné boli dávno a aj také, čo moderné neboli nikdy. Všetci sa usmievali.
Odrazu Evin švagor Števo, Denisin muž a Katkin otec, zorganizoval riadny únos nevesty. Odniesli sme ju až do krčmy v Nitrianskom Pravne Solky. Tam sme si aj s rakúskymi svadobčanmi dávali battle v piesňach a rýmovačkach v našich rodných jazykoch. Za náš tým ich najviac vedela Veronika. Mariana, druhá Evina sestra pomáhala obom týmom, je totiž bipolárna. Ženích našiel nevestu a mohli sme sa vrátiť späť na svadbu. Tam zase Eva dala svoju stand up comedy show. Potešila starými evergreenmi ako „usilovná včelička“ a tuším bola aj „päsťovka do brucha“ Všetci sa váľali od smiechu. Najmä však ja, lebo moj hurónsky smiech nič neprehluší, keď tak ten Danielin. Tie jej sestry ju naozaj mlátili keď bola malá a predstavte si, bili ju za to, že umyla riad, vraj že chce dediť, to je kruté. Došla aj Eva staršia, ktorá všetko uviedla na pravú mieru a všetci sa len smiali a smiali.
Ten čas letí, už je hádam polnoc a už so sviečkami kráčajú ženičky. Idú čepčiť Evu. Rurálne zvyky ostali zachované. Ťahajú tie svadobné piesne ako hádam deň predtým, kde tie chodia na ten príval energie?
Mária sa zmocnila mikrofónu asi o jednej v noci, polhodinové sólo so známimi piesňami naozaj pomohlo kapele. My sme zase v kuchyni koštovali ďalšie a ďalšie koláče spolu so ženičkami a nôtili si ľudové. Evina a Andreasova svadba vrcholí do svadobnej nirvány. Všetci sa stále usmievajú, je to vôbec možné? Aj teraz mi ťahá kútiky.
Na záver poviem len toľko, milujem Pravenec, chcel by som byť taký autentický a plný energie ako ženičky, zbožňujem Evinu rodinu, adorujem tú Danielinu rodinu aj s ich psom a stále si dookola spievam Červený kacheľ biela pec!
