Pracoval som ako každý štvrtok. Šli sme práve z obeda. Obed sme s Igorom mali za kupóny z niektorého zľavneného servera, ktoré by inak prepadli. Dala nám ich Daniela, ktorej touto cestou ďakujem a želám všetko dobré. Bravčové soté a ako dezert palacinky so zmrzlinou, šľahačkou a horúcimi malinami. Orgazmus pominul s posledným sústom. Ostala mi len spomienka. V kartotéke spomienok som ju zaradil medzi: Jedlá, ktoré zmenili môj život. Všimol som si tam aj Bravčovú panenku z Evinej svadby alebo Luxemburskú luxusnú večeru, ale to je už iný príbeh.
Ani sme sa s Igorom nemuseli ponáhľať, tmavé mraky sme síce mali v pätách. Asi sa príliš zaneprázdnili nad Kolibou, ale nestihli nás.
Cestou na dvadsiate poschodie sa to strhlo. Búrka, kedy padajú stĺpy vody na zem, mraky namaľované všetkými odtieňami tmavomodrej a šedej, vietor ktorý bičuje všetko čo mu príde do cesty. Z výšky človek vidí len plejádu náhliacich sa dáždnikov, alebo ešte rýchlejšie bodky ľudí unikajúcich pred dažďovou smŕšťou. Poznáte takú búrku, keď musíte minimálne desať minút stáť pri okne a sledovať to celé mokré predstavenie, so všetkým tými kvapkami, bleskami, hromami, víchricou, hlučnou riavou vody, vlhkou zimou, ktorá sa zahryzáva od zátylku až po končeky prstov. V deviatej minúte si uvedomíte, aká je to nádhera a ako vám stačilo tak málo, aby ste si oddýchli a pookriali.
Vtedy ma premkla myšlienka na cestu domov. „Veď ja nemám dáždnik a som len v krátkom tričku“, pomyslel som si. Sadol som za počítač a začal pracovať. Medzi tých zopár emailov, ktoré mi v čase obeda prišli, ma čakal aj jeden z recepcie. Predmet emailu: „Na vrátnici Vás čaká pošta“ Najprv som si pomyslel, no kto mne už len môže písať. Zľakol som sa, či to nie je náhodou výpoveď. Ale to by zase bol ďalší príbeh.
Nenechal som zvedavosti príliš dlhý monológ a vybral som sa s malou dušičkou,ale sebavedomím krokom po poštu. Vždy ho mám sebavedomý, aby tá malá dušička sa už toľko nebála.
Bol to dáždnik. Ja som dostal dážnik. V tomto lejaku, v tomto krátkom tričku, mi prišiel do práce dáždnik. Ako z filmu: „Dáždnik svätého Petra“. Nebol síce červený a veľký. Bol zelený a malý, ale postačil na to, aby som prežil ďalší zbytok dňa v duchovnej nirváne a suchý sa vrátil domov.
Tam hore ma má niekto rád. A nehovorte mi, že to tak nie je. Neviem síce, či je to konkrétne svätý Peter, ale niekto tam hore to tak chcel. Dostali ste už za dažďa poštou dáždnik? Ja teda áno.
