Slovenčina je taký bohatý a zvukovomalebný jazyk. Najnovšie vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka spracúva približne 60 tisíc heslových slov tvoriacich jadro slovnej zásoby, Slovník slovenského jazyka z r. 1959 – 1968 obsahoval necelých 130 tisíc hesiel a v novom veľkom výkladovom slovníku slovenčiny sa plánuje spracovať okolo 240 tisíc heslových slov. Aj napriek rozmanitej palety slovnej zásoby, hovorme jej tiež tak familiárne morfológia (morfoško, alebo morfina), akú máme v poslednom čase si vydobilo prvenstvo jedno jediné slovo. Presnejšie povedané, je to jedno sloveso, ktoré často stojí samo, samučičké v jednej holej vete s nevyjadreným podmentom.
„Neriešim!“
Ja neriešim to, ona zase to, oni neriešia bárzčo iné. Nikto nič nerieši. V tej mojej poslednej vete je dokonca trojitý zápor, taký krásny a bytostne patriaci nášmu spôsobu vyjadrovania. Pýtam sa sám seba, je toto slovo také časté, lebo ľudia stratili záujem o slovenčinu a svoje vyjadrovanie si zjednodušujú, alebo je problém upätého používania slova „neriešim“ niekde inde?
Myslím si, že v slovnej zásobe to asi nebude. Problém je v nás a v našom zbabelom ignorantstve, alebo možno v nejakej trápnej expresii a samostatnosti, že jedinec niečo nepotrebuje riešiť. Jednoducho to nerieši!
„Ako dôležité je mať veci v poriadku a vyriešené“, pýta sa autor tohto blogu sám seba a klope si pri tom na čelo. Ako je veľmi podstatné nebyť ignorovaný a neignorovať, čeliť problémom. Prekonať svoj vlastný strach a ospravedlniť sa za chyby, ktoré sme napáchali, alebo možno dali šancu láske a priateľstvu a konečne veci vyriešili?
Čoho sa môžeme dočkať, keď používame tu najsilnejšiu zbraň akou je práve „neriešenie veci“?
Nuž dočkáme sa len ignorácie.
Ešte stále si klopem na čelo a hľadám odpovede na moje otázky. Žiadam Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, aby vymazal toto slovo zo všetkých slovníkov. Jazykovedci, to sú takí starí páni s dlhými bielymi bradami, ktorí sídlia na SAV v tajných komnatách, do ktorých sa dostanete len keď prejdete nebezpečné katakomby a premôžete draka s pracovným názvom Y/I, napíšete si pätminútový diktát a pokiaľ vás neprekvapí ani vzor páví môžete vstúpiť do kuchyne starých majstrov s podobou Gandalfa a požiadať ich, aby vymazali už konečne slovo „neriešim“. Ten najstaší jazykovedec Bdďgdzdžvzžh stojí v rohu tmavej miestnosti smeje sa a krúti hlavou nad mojou prostotou. Jeho mladší učeň Deteneleditinili, ktorý ešte má vieru, snaží sa mávať dlhými rukami a čarovať nad slovníkmi zmizikom a korektorom. No márne. Slovo „neriešim“ sa vymazať nedá.
So sklonenou hlavou odchádzam, zdravím päťminútový diktát a potľapkám Y/I-ho po temene jeho dračej hlavy. Ešte som stretol aj vzor gazdiná a kuli, rozprávali sa čosi o datíve.
Sadnem si na obrubník pred ústavom plnom slovenčiny. A plačem. Plačem a riešim.
Ľudia boží riešte konečne aj vy a vyriešte si všetko čo potrebujete a spoločne zabijeme to odporné slovo sami bez pomoci jazykovedcov a dokonca zistíme kde vlastne je Šani.
