S napätím sledujem ako sa vyvíjajú dejiny v Egypte.
Koľko ľudí sa vie dohodnúť a stretnúť (bez mobilov a sociálnych sietí) a protestovať a bojovať a biť sa do pŕs a skandovať protivládne heslá a nebáť sa a krvácať a ochraňovať blízkych a hádzať kamene a kričať „sloboda“ a dúfať v zmenu a veriť a ... A zomierať!
Nemocnice nie len v Káhire sú preplnené množstvom zranených ľudí. Tí mali asi väčšie šťastie ako Egypťania, ktorých životy vyhasli. Už teraz je jasné, že táto revolúcia si vyberá nemalú daň, vyčísliť stratu života, to sa hádam ani nedá. V číslach stojí revolúcia Egypťanov asi 300 miliónov dolárov denne, ako som sa dočítal v SME. Cena za demokraciu je vysoká, ale určiť ju je nemožné.
My sme prežili niečo podobné. No naša revolúcia sa volala nežná a nie jasmínová. Slová, ktoré v sebe nesú akýsi podobný pôvab, asi sotva môžu byť v tomto prípade synonymami.
Tí čo vyšli do ulíc aj tých čo sa skryli do ulít čakala demokracia. Dnes po dvoch desaťročiach môžeme bilancovať, že ku toľkému krviprelievaniu ako v Egypte nedošlo. Obeťami nežnej revolúcie sme sa stali však všetci.
Ak niečo dostaneme, tak povediac zadarmo, raz darmo vážime si to omnoho menej ako niečo čo je vybojované. Ako inak si potom človek odpovie na otázku, prečo namiesto vytúženej demokracie vrátila sa represia a autoritatívna vláda v podobe Mečiara a Fica. Grobian, pijan je podpredseda parlamentu a primátor. Kriminálnik je omilostený, len preto, že je prezidentov syn. Ministerka sa pokojne prizerá, keď ľudí okrádajú nebankové subjekty. Nástenkové tendre, Hayekovci, Tomanová, vraždy a únosy riadené politickými elitami. Mestské byty ako denné menu pre tých, ktorí sú najbližšie ku korytu. Fabriky rozpredané do poslednej šrubky. A bodkou za týmto všetkým je len jedno slovo: Ďurkovský. Brainstorming dvadsiatich rokov, trochu viac, trochu menej pomixovaný do jedného obrovskeho kotla zvaného hnus.
Ako je možné, že my Slováci si nevieme vážiť, to čo sme tak „poľahky“ získali? Keby opak bol pravdou, zlodeji a luhári by nám nikdy nevládli. A keby aj áno, tak ich mal celý ľud hnať tam odkiaľ prišli.
Zlým časom sme dali zbohom a išli budovať lepšiu budúcnosť. Jedine my a Česi, sme sa rozdelili bez vojenského konfliktu. Krvou obtečený balkán nám tento pokoj môže závidieť.
Chcel by som vidieť, nás všetkých, aby sme si vážili aj to, čo nám spadlo ako dar z neba. Radosť, že nemuseli zomierať stovky hrdinov, radosť, že sme vyviazli bez zranení, radosť že stačílo odzvoniť kľúčami. Smútok, že nás okrádajú, smútok, že sme klamaní, smútok, že na našu slobodu kašleme.
Asi je to našou náturou. Použijem myšlienky Miloša Kopeckého, ktorý sa raz v jednom rozhovore vyjadril, že my Česi i Slováci všetko prežívame len tak. Ledabolo. Nemáme Puškina, ktorý umrel v dueli so svojím sokom. Ak nás obsadia tanky a cudzí vojaci, tak síce protestujeme, ale nič viac s tým neurobíme. A ani tá naša revolúcia sa nevolá nijak inak ako len nežná.
