Natvrdo sa odstrihol. Poslednou kvapkou bola hádka o Ukrajine, predtým boli rozbuškami očkovanie, covid a pandemické opatrenia, atď, atď. Veď to mnohí poznáte... Naše spojenie sa prerušilo. Žiadne osobné stretnutia, žiadne telefonáty, žiadne správy. Len najnutnejšie vecné oznamy.
Doprial mi tak dostatok času na uvažovanie, preciťovanie (i hľadanie cesty späť, v túžbe znovuzaložiť náš vzťah na nových základoch -k tomu však zatiaľ nedošlo).
Takmer dvojročné mlčanie pre mňa znamená hlboké rozjímanie, sprevádzané emóciami (medzi ktorými dominuje melanchólia), nad rozpadom vzťahu s jediným bratom. Snáď už dokážem dostatočne precítiť stav, ktorý jeho odstrihnutiu predchádzal - predovšetkým neúnosný tlak a ťaživé psychické rozpoloženie vyplývajúce z aktuálnych životných okolností.
Dostatočne scitlivený dnes jasne vnímam ako sa také "kombo" - životom namiešané negatívne osobné i celospoločenské udalosti - vedia premietnuť do silnej životnej frustrácie. A v jej dôsledku sa proste človek veľmi naštve a vzbúri. Tu už rozum nedominuje. Politika sa stáva príhodným hromozvodom, ktorý vo voľbách dokáže zviesť časť nahromadených negatívnych emócií. Manifestovať aj navonok, ako mi je atď...
V týchto intenciách sa na politiku pokúšam pozrieť inak než je zvykom. Mojich pár doterajších textov blogu chcelo byť práve o tom. Poznajúc svojho brata jednoducho neverím, že za jeho postojmi je hlúposť, či nebodaj bezcitnosť. Bude za tým najskôr niečo vnútorné, azda boľavé...
Aj preto som presvedčený, že je nutné zmeniť, resp. rozšíriť optiku. Na súčasnú politiku sa nedívať iba cez programy, kampane, konflikty a rýchle (niekedy unáhlené) súdy, ale pribrať aj vnútorné príbehy – politických lídrov, ich voličov i tém, ktoré nás rozdeľujú.
Ukazuje sa, že ich spája jeden spoločný motív: nezvládnuté emócie, ktoré sa dostávajú k moci.
Hnev, krivda, strach či morálny zápal samy o sebe nie sú zlom. Sú signálom. Hovoria, že čosi nefunguje, že niekde je skrytá rana. Problém nastáva vtedy, keď sa z týchto emócií stane hlavný jazyk politiky. Keď prestanú byť impulzom k riešeniu a začnú sa udržiavať ako trvalý stav.
Vzniká bludný kruh. Spoločnosť produkuje frustráciu. Frustrácia si nájde lídrov, ktorí ju dokážu pomenovať. Lídri ju pretavia do moci, ktorá však namiesto upokojenia vytvára ďalšie napätie. A to sa vracia späť k spoločnosti.
Otázka, ktorú si kladiem – a ktorú by som rád nechal otvorenú, je už v titulku:
Dá sa z tohto kruhu vystúpiť?
Odpoveď nie je jednoduchá a určite nie rýchla. No zdá sa mi, že prvý krok neleží v ďalšej výmene aktérov ani v hlasnejších výzvach. Leží v zmene jazyka, ktorým o sebe hovoríme. V schopnosti pomenovať bolesť bez toho, aby sa okamžite menila na zbraň.
To platí pre politikov, aj pre nás ostatných. Pre médiá, ktoré nezriedka zosilňujú konflikt, aby bol čitateľnejší. Pre voličov, ktorí majú právo na hnev, ale aj zodpovednosť za to, komu ho odovzdajú. A napokon aj pre autorov textov, ako som ja, ktorí sa pohybujú na tenkej hranici medzi porozumením a ospravedlňovaním.
Vystúpenie z kruhu neznamená zmiznutie konfliktu. Znamená zrelší vzťah k nemu. Schopnosť uniesť nesúhlas bez poníženia. Uznať emócie bez ich glorifikácie, kritiku bez potreby hľadania nepriateľa.
Možno to znie málo ambiciózne. No dejiny ukazujú, že spoločnosti sa nelámu len v revolúciach, ale aj v drobných posunoch – napr. v tom, čo sa prestane hovoriť, a v tom, čo a ako sa začne hovoriť inak.
Ak má táto moja blogová séria nejaký zmysel, tak nie v tom, že by ponúkala riešenia (hoci aj na tie sa v ďalšom texte pokúsim zamerať). Skôr v tom, že sa snaží vytvoriť priestor, v ktorom sa dá o veciach premýšľať bez okamžitej potreby vyhrať spor. Priestor, v ktorom nie je slabosť priznať si neistotu. Lebo ak sme sa ako spoločnosť v niečom unavili, potom možno ani nie z rozdielov, ale z neustáleho napätia, ktoré ich sprevádza.
Pravdepodobne sa z tohto bludného kruhu ani nedá vykročiť jediným krokom. Možno sa z neho dá len pomaly vystupovať – tým, že prestaneme živiť to, čo nás vyčerpáva, a začneme dávať pozornosť tomu, čo nás upokojuje.
Mám nádej, že ak sa takéto niečo podarí aspoň občas, azda sa raz ukáže, že politika nemusí byť len miestom boja. Môže byť aj miestom zodpovednosti za spoločný priestor, v ktorom spolu žijeme.
