Stretávajú sa v ňom mocenské ambície, vojenské konflikty, ale tiež kľúčová transformácia vtedajšieho duchovného sveta. Fascinujúci príbeh rastúceho vplyvu i neskoršieho konca dynastie Přemyslovcov nie je iba príbehom českých dejín. Domnievam sa, že je to príbeh, ktorý má čo povedať dnes aj nám. Z nášho pohľadu však nebude najsilnejším odkazom ich schopnosť budovať impérium moci, či vplyvu.
Je to náš príbeh – pod týmto názvom publikoval v roku 2018 Pavel Hošek svoju inšpiratívnu teologickú esej o vlastenectve a kresťanských hodnotách českej kultúry (na počesť 100. výročia vzniku ČSR). Umne, múdro, s citom a taktom, s hlbokým historickým vhľadom i teologickým nadhľadom skladá silný koherentný príbeh - klenbu nad všetkými (i dosiaľ nezmieriteľnými) protikladmi ich vlastnej histórie – kríž či kalich, tradícia či pokrok, rozum či cit, poriadok či sloboda, partikulárnosť či univerzálnosť - oba póly sú predsa ich neoddeliteľnou súčasťou, či sa to niekomu páči alebo nie.
Každý štát má vo svojej kolíske príbeh
Libuša, Přemysl Oráč, či svätý Václav sú postavy, pri ktorých historici dodnes diskutujú o tom, kadiaľ viesť hranicu medzi dejinami a legendami. Pre identitu národa to však nie je rozhodujúce. Oveľa dôležitejšie je, že tieto príbehy sú votkané do spoločnej pamäte, ku ktorej sa ľudia mohli vzťahovať zakaždým, keď si potrebovali pripomenúť, kým vlastne sú, kam patria.
V českých dejinách je pozoruhodné, že moc bez mravnosti síce môže uspieť, nie však zvíťaziť. Jedným z najsilnejších zastavení na celej výstave bol pre mňa príbeh bratov Václava a Boleslava. Boleslav po zavraždení svojho staršieho brata neprehral. Práve naopak - posilnil český štát, rozšíril jeho územie a ukázal mimoriadne politické schopnosti. Ak by sme dejiny hodnotili len podľa úspešnosti vlád, mohol by byť považovaný za jedného z najvýznamnejších panovníkov svojej doby.
Lenže česká spoločnosť si svojich skutočných hrdinov a neskôr patrónov, nevyberala podľa vojenských víťazstiev, politických úspechov a pragmatizmu. Za svoj symbol si nezvolila Boleslava, ale Václava. Nie preto, že bol mocnejší, šikovnejší, ale preto, že predstavoval iný ideál moci – moc podriadenú pravde, spravodlivosti a službe.
To je pre mňa fascinujúca lekcia dejín bratského národa. Ako na jednej strane dokáže obdivovať úspech, silu či schopnosť presadiť sa, ale napokon svoje srdce odovzdá tomu, koho považuje za mravne integrovaného. Aj preto zostáva svätý Václav živou súčasťou českej identity aj po viac než tisíc rokoch.
Úspech a ekonomická prosperita teda nestačí. Z takejto perspektívy výstava živo prehovára k nám - rozpráva o tom, prečo český štát prežil celé stáročia. Prežil vďaka pamäti, vďaka symbolom a vďaka mravným príbehom, ku ktorým sa mohol vzťahovať aj v časoch, keď ich nedokázal naplno žiť.
Dejiny nie sú len o minulosti
Zdá sa, že Slovensku dnes nechýba iba lepší hospodársky program. Možno mu chýba stmeľujúca vízia, ktorá ľudí dokáže prepojiť práve vtedy, keď sa na mnohých čiastkových veciach nedokážu zhodnúť.
Čoraz naliehavejšie potrebujeme nadviazať na svoj vlastný príbeh vyrastajúci z rovnakého mravného presvedčenia, že bez pravdy, dôvery a spravodlivosti nevydrží žiadne spoločenstvo príliš dlho.
Potrebujeme pravdivý príbeh, ktorý nášmu životu dáva širší zmysel, rámcuje jednotlivé udalosti do väčšieho celku a pomáha pri hľadaní odpovedí na otázky, ktoré si skôr či neskôr kladie každý z nás: Kto som/sme? Odkiaľ prichádzam/e? Kam smerujem/e? Akú krajinu chcem/e zanechať tým, ktorí prídu po nás?
Ide tu o NÁŠ PRÍBEH!
