Je pochopiteľné, že túto situáciu využili antičeko-slovenské sily v zahraničí, ktoré už dávno neskrývali svoju nevôľu voči priemyselne vyspelému, demokratickému a na danú situáciu v rozbúrenej Európe aj výrazne konsolidovanému Československu.
Koncom 30 rokov sa omnoho intenzívnejšie zaujímali o činnosť protivládnych opozičných prúdov v Československu so zámerom zneužiť ich na svoje ciele, t.j. na rozbitie republiky. Nie náhodou prejavila poľská vláda v tomto období mimoriadny záujem aj o Andreja Hlinku a v roku 1937 mu udelila vysoké poľské vyznamenanie Polonia Restituta.
Kritická situácia pre československý štát nastala po 5.11.1937. V tento deň nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler informoval hlavných veliteľov a ministra zahraničných vecí o svojich najbližších agresívnych plánoch. Bolo zrejmé, že po pripravovanej anexii Rakúska bude na programe Československo . Zostrená medzinárodná atmosféra vystupňovala aj vnútropolitické rozpory v československom štáte na prahu jubilejného roku 1938. HSĽS vstupovala do roku 20 výročia vzniku republiky v znamení hesla V novom roku do útoku. V prejavoch jej čelných predstaviteľov, Andreja Hlinku nevymíňajúc, odznievali slová o tom, že ak dosiahnu v krátkom čase realizáciu svojich požiadaviek, dajú zbohom Prahe.
Henleinova sudetonemecká strana začala na podnet svojich ríšskych nacistických patrónov organizovať jednotný opozičný front nezávislosti. Išlo o utvorenie bloku krajne pravicových politických strán národnostných menšín, ktoré chceli pritiahnuť k spolupráci aj HSĽS. Rokovali s Hlinkom v Ružomberku, odovzdali mu národnostný štatút, ktorý ako svoje ultimatívne požiadavky predkladali vláde. Hlinka do týchto rokovaní zasvätil iba najbližší okruh spolupracovníkov. O niekoľko dní, 1.3.1938 priniesol Slovák článok s názvom Hlinka o bloku autonomistov. Písalo sa v ňom, že 27.2.1938 sa zišli na ružomberskej fare najbližší spolupracovníci Andreja Hlinku. Hovorili o programe HSĽS na najbližšie obdobie a zaoberali sa aj otázkou prípravy spoločného frontu.
Hlinka pri tejto príležitosti povedal : …vždy som hlásal potrebu spojenia sa všetkých, ktorí na Slovensku žijú a chcú tu lepšiu budúcnosť. Vždy som si želal jednotný autonomistický front všetkých obyvateľov Slovenska. Dnes toto želanie dostáva určitejšie rysy. Sejba naša prináša dobrú úrodu. Myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela natoľko, že sa hlásia k nám Nemci, Maďari i Rusíni. Uznávajú prvenstvo Slovákov na Slovensku a vodcovskú úlohu slovenských autonomistov v boji za autonómiu i v budúcom autonomistickom Slovensku. Konrád Henlein uznáva veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševicizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru.
Súhlasí s nimi, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne osvedčujeme, že sa budeme držať zásady uni cuiqve suum. Každému, čo mu patrí. Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možnosť skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany konsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my…
Vytvorením frontu nezávislosti sa mali splniť dávne túžby predovšetkým maďarských menšinových strán. Spokojní boli aj revizionistickí politici priamo v Maďarsku. Podarilo sa im prekaziť aj ďalšie rokovania medzi československou vládou a delegáciou HSĽS o vstupe do vládnej koalície. Napokon je zrejmé, že vedenie HSĽS už v tomto období – na rozdiel od roku 1936, čiže od mesiacov, ktoré nasledovali po prezidentských voľbách – ani nejavilo skutočný záujem o spoluúčasť vo vláde.
V Slováku publikované informácie o spolupráci HSĽS s menšinovými, v tom čase už jednoznačne protištátnymi politickými prúdmi a náznaky kooperácie HSĽS s antičeskoslovenskými silami v zahraničí znížili popularitu ľudovej strany medzi demokratickými a pročeskoslovenskými občanmi na Slovensku. Prejavilo sa to vo voľbách do obcí v máji a júni 1938. "
Tolik referát. Když chcete mít Hlinku za otce Slovenska, prosím. Já bych takového Čecha za otce České republiky mít nechtěl.
