Že je násilnícky, vedela od začiatku. Aj to, že pije. A rovnako ako veľa žien pred ňou verila, že ona ho zmení svojou láskou, trpezlivosťou, nehou. Zatiaľ on zmenil ju. Na nesmelú, bojazlivú ženu. Nevravela som nič. Žiadne múdre rady, ani výčitky. Na čo? Potrestaná je už dosť. Napriek tomu som chcela vyjadriť svoju podporu. Pohladila som ju po ruke. Nič iné mi nenapadlo. Ďalšie ticho, z jazyka mám snáď kašu. Konečne začala hovoriť.
Majú kam ísť. Ona aj deti. V rodičovskom dome je voľné horné poschodie. So samostatným vchodom. Aj rodičom by to pomohlo. Viackrát spomínali, že sa cítia osamelo. Deti ich majú rady. Znovu môže začať pracovať. Dvojičky majú 4 roky, pred mesiacom začali chodiť do škôlky.
Na chvíľu zmĺkla, pohľad znovu zablúdil k deťom. Len či im to môže urobiť. Odlúčiť ich od otca. Deti má rád. Im neubližuje (zatiaľ). Len oni dvaja si prestali rozumieť. Aj psychologička jej vysvetľovala, že deti trpia v odlúčených rodinách, nevedia sa zaradiť. (Malý Adam prestal pred pol rokom hovoriť). Neublíži im? Odpustia jej, keď rozbije rodinu? V očiach mala slzy. Adamko podišiel k nám a vyčítavo na mňa pozrel, že jeho maminka plače. Vyštveral sa na jej kolená a vtisol bozk na líce. Opatrne. Detsky prosté, nevinné a mnohovravné. Aj deti cítia. Bolesť, nezhody, násilie. A nemusí byť páchané priamo na nich. Deti nie sú hlúpe.
Asi po týždni sa odsťahovali. Chodia do manželskej poradne. Možno sa k sebe opäť vrátia, možno nie. To je už iný príbeh.
