Posledné dva roky rad mojich gratulantov rozšírilo pár osôb z nemocničného prostredia. Aj onkológovia radi blahoželajú a neverili by ste ako radi oslavujú na blízkej patológii.
A veru, sme aj oslavovali. Slávnostný prejav o dožití sa aspoň najbližšej päťročnice (čím viac rokov onkologickej praxe, tým viac opatrnosti) sme zapili pohárom perlivého moku (minerálky, sme v nemocnici). Oslávenec slávnostne sfúkol sviečky a nakrájal narodeninovú nutritortu (zamrazené nutridrinky) a veru nešetril, každý dostal hojnú porciu (nech vedia, čo ma nútia piť každý deň, tak). Za smelého povzbudzovania som sa pustila do rozbaľovania darčekov. Z patológie som okrem pohrebného venca s cukríkmi, dostala aj kolekciu čiernobielych hororových filmov. Nech sa počas dlhých nocí v nemocnici nenudím. Inak tie cukríky z venca doktori zjedli ešte včera pred oslavou, aby ma kvôli diéte netrápili, takí sú ohľaduplní. S miernymi obavami som otvárala darček z onkológie.. človek nikdy nevie.., ale v krabici som našla novučičký krásny stetoskop a písomnú žiadosť, aby som vrátila tie mnou odštátnené. Tak možno vrátim, teraz keď mám vlastný... a možno nie, veď si môžu požičať stetoskop odo mňa.
Oslava dlho netrvala, kedže na onkológii sa častejšie zomiera ako oslavuje, spoluoslavujúci sa rozbehli za povinnosťami. No najskôr som ešte mala tú možnosť vychutnať si svoj vlastný súkromný prvomájový sprievod. A veru by som si ho aj odfotila aspoň s mobilom, ale viete,.... ako na potvoru, v tú chvíľu mi čosi padlo do oka...
