Osem hodín ráno a ja veselo zametám koberček pri vstupe do mojej kancelárie. Žmúrim do slniečka, v hlave sa mi krúti a teším sa, až znovu zaleziem späť do chládku. Keď tu odrazu, ktosi ma od chrbta poklope po ramene. Tradične ignorujúc odporúčanie lekára, aby som myslela na svoj krvný (ne)tlak a nerobila žiadne prudké a neuvážené pohyby, otočila som sa na päte, obzriem sa a čo nevidím... Kde sa vzalo, tu sa vzalo, predo mnou stojí čosi veľké, červené, objemné, čudesných proporcií. Aj som si to chcela poriadne obzrieť zblízka, ale nestihla som. Posledné, čo som zaregistrovala bolo, ako po mne chniape veľké molitanové červené ručisko. Z posledných síl som sa po tom ešte ohnala metlou.. Nech vie!
O pol hodinu som sa už dívala do Dávidových (lekár) nahnevaných očí a skôr než som stihla ústa otvoriť, že mu poviem, čo strašné sa stalo.. hlavou kývol k vedľajšej posteli. A tam, čuduj sa svete vyzliekali z molitanového kostýmu moju červenú krvinku. Moju ranenú červenú krvinku. Pomedzi krv a bolestivé vzdychy vysvetľoval ošetrovateľom, že len chcel jednej slečne podať leták.. a pohľad mu zaletel k mojej posteli, ukázal na mňa prstom.. a potom to prišlo: "ONA TO BOLA!"
Krvinka to prežil. Čelo mu zašili a dnes som ho videla na ulici rozdávať letáky. A takto na diaľku už nevyzeral strašne, ale naopak, celkom milo. A aj leták mi podal :) Možno mal okrem štichov aj otras mozgu..
