Prvým a hlavným pravidlom je mať počas života vo svojej blízkosti milovaného muža... lebonajlepšia košeľa je čerstvo "ukradnutá" z mužského šatníka..
Prvá ukradnutá košeľa bola samozrejme otcova. Dlhá a biela, sedem krát zahnutá a v nej schované dievčatko, čo zásadne v noci strašilo obyvateľov bytu tichým bubububububu.. V tej dobe dievčatku nikto nepovedal inak ako Strašidlo. Strašiť sa prestalo, keď dievčatko zistilo, že oficiálne ide o košeľu pohrebovú. Teraz po nociach straším v košeli sem-tam už len niektorého z patológov.. bububububu ;)
V košeli som čakala na môjho teraz už manžela, v čase, keď ešte pracoval vždy na nočnej. Veľmi som sa bála doma sama. Dlho do noci som prepínala z jedného krváku na druhý a zisťovala, akým strašným spôsobom asi zomriem. Tých pár sekúnd ráno, keď som počúvala zvuk kľúča v zámku na dverách, neprajem žiadnemu človeku, čo v tej chvíli nemal na sebe svoju košeľu.
V košeli spávam počas firemných školení, v košeli sa premávam po byte, keď som sama doma. V košeli plačem, keď mi je v noci smutno, v košeli tancujem môj povestný tanec radosti, keď sa mi niečo podarí (veľmi nesúroda zmes pohybov), v košeli sedávam v noci na balkóne a dýcham okolitý svet.
A potom košeľa milenecká.. čo môže byť zmyselnejšie...
Schovám kolená pod košeľu a spokojne sa usmejem. Všade dobre, v košeli najlepšie.
