Väčšina psychológov a kňazov bola a zostáva presvedčená, že nová situácia výrazne mení kvalitu doterajšieho života. Omyl, nemení. Hovorím o psychickej stránke života.
Skutočne k žiadnej veľkej zmene nedôjde. Necítite sa byť zo dňa na deň iným, lepším (jedine, ak máte na ruke škvrnu veľkosti mexického dolaru.. ;o)). Nezačnete bilancovať váš doterajší život. Nenapíšete zoznam vecí, ktoré musíte ešte neodkladne stihnúť. Nezmierite sa s rozhnevanými rodinnými príslušníkmi. A ani odrazu neobjavíte Boha. Nič z toho sa nestane.
Väčšinou sa snažíte o jediné. A síce, aby sa váš život podľa možnosti čo najviac podobal tomu predchádzajúcemu. Napriek nekonečným procedúram a hodinám času stráveným v nemocnici. Napriek kvantu morbídnych vtipov, ktoré sa teraz na vás valia zo všetkých strán.Tvrdohlavo sa upnete na život a všednosti bežného dňa. Budete spokojní s tým, že ráno vstanete, pôjdete do práce, nakupovať, do knižnice, s deťmi na kolotoč a snáď aj poupratujete. Verte, na to budete teraz potrebovať všetky vaše sily.
A pokiaľ budete mať dosť šťastia, šikovných lekárov či anjelov strážnych (nehodiace sa preškrnite) a prežijete, až potom prídu úvahy. Ale nie preto, žeby vás to zocelilo, obohatilo alebo nejako "nadradilo" nad ostatných ľudí. Z čisto sebeckých dôvodov. Vy totiž neviete, koľko času navyše ste získali.
Bez zázrakov, zjavení a viery v krajší zajtrajšok. Človek je vo svojej podstate egoista. Našťastie.
Sklamaní? ;o)
