Teraz sa nad tým pousmejem. Aká som bola smiešna a bláznivá. Občas sinaňho spomeniem. Rozmýšľam, čo asi robí. Kde je. Zrejme je ženatý, máuž deti.
Nedávno sme sa stretli po 7 rokoch. Prekvapené pohľady, trochu rozpačité pozdravy. Slovo dalo slovo a prijala som pozvanie na kávu. Spomínať na staré časy.
Rozprával. Pozorovala som ho. Hoci je medzi nami osemročný vekový rozdiel, vyzeral rovnako dobre. Stále mal v sebe to niečo, čím ma vtedy zaujal. Počúvala som ho, jemne prikyvovala. Krútili sme sa okolo bežných tém. Rodina, spoloční známi, práca. Takmer sa nezmenil. Rovnako tendenčný, rovnako arogantný, rovnako sebaistý. Rovnako ako pred rokmi mi bolo jasné, že nám je lepšie bez seba ako spolu.
Príjemná polhodinka uplynula a my sme sa lúčili. Pozrel sa mi prenikavo do očí a zakontroval: " Lucia, je fajn, že niektoré veci sa menia, hoci niektoré nie (Hm, aj ja som videla Matrix a čo?). Už nie si tá nevyrastená infantilná princezná, ale zrelá, dospelá žena (mám len 23?!). Viem si predstaviť, že by sme spolu mohli zájsť aj častejšie na kávu. Spoznať sa. (Ďakujem, nemusím.)
Ticho v kaviarni prerušilo zvonenie mobilného telefónu. Môjho. Titulná pieseň z Harryho Pottera. "Katastrofa", prevrátil očami.
No, to vieš, Patrik, niektoré veci sa menia, hoci väčšina nie. ;o))
