Rovnako, ako posledný a predposledný krát. A vlastne ako mnoho krát predtým. Pán doktor sa diskrétne posadí a čakajúc, kedy vybavím klienta, sa zahĺbi do prezerania infokníh.
Po pol hodine, klient s úsmevom odchádza a ja nahodím svoj nevinný pohľad číslo 12. "To si kľudne odpustite, ten poznám", odbije ma. Skúsim pohľad číslo 8. Skepsa v jeho očiach ma schladí. Nič to, pohľady dnes nie sú to pravé orechové. A tak sa začínam zberať na odchod.
"Ja sa len čudujem, prečo to robíte..? Zbytočne sa prepínate, to vám nepomáha." vytýka mi vo dverách. Len pokrčím plecami. Ja viem svoje. Predávam sny. Zbožňujem, keď sa klient posadí, povie mi svoju predstavu a hľadáme. Ja si v duchu predstavím tie krásne miesta, na ktoré by chcel ísť. Ako mi tam bolo dobre, ako nádherne tam vonia more, ibišteky, pomarančovníky. Spomínam na chuť rýb, môj milovaný kebab. Na teplé letné noci a pôvab exotických ulíc. Na pocit vzrušenia z niečoho nového. A dúfam, že aj on na tom mieste nájde aspoň zlomok toho šťastia, čo sa aj teraz, po čase, rozlieva mojím telom.
Tieto chvíle mi dovoľujú zabudnúť na bolesť a strach zo zajtrajškov. A potom, tie spokojné tváre klientov... Áno, milujem svoju prácu. Bezhranične. Viem, že až mi nabudúce bude dlho, znovu utečiem. ;o)
Len ktovie, prečo ma môj doktor aj napriek všetkému, ešte stále lieči...
týmto mu veľmi ďakujem
