Vacsinou sme sa nerozpravali. Ved co poviete cloveku sediacemuvedla vas. "Ahoj, som XY, mam rakovinu, zrejme aj Ty. Ako sa mas?"Hlupe a zbytocne. A tak sme len sedeli a hladeli mlcky pred seba.
Nasacakaren bola rovnaka ako vsetky ostatne. Chladna, biela, s jednoduchymdrevenym nepohodlnym nabytkom a stolikom plnym odbornych clankov a rad,ktore ma v tu chvilu vobec nezaujimali. Smutne a pochmurne miesto. Holesteny zdobil len jediny napis. Nech som stala, ci sedela kdekolvek,vzdy som sa nan musela pozriet. Kazdy den som sa sama seba pytala,kto a preco sem tie slova zavesil. Cakaren bola mojou svatinou,jedinou miestnostou, kde som nemusela mysliet. Stacilo zavriet oci a vmyslienkach som sa mohla povzniest daleko nad chorobu, lieky, bolest ahlavnestrach z toho, co pride. Chvilkovy unik, pocit ulavy. Do realityma vratila vzdy ta ista veta: "usmievajte sa, zajtra to bude horsie".
Spolocnostmi robilo utle, drobne ziena s krasnymi hnedymi ocami. Sedelo a hryzlosa do spodnej pery. Oci jej mimovolne bludili po miestnosti a akozhypnotizovane sa zastavili na napise. Vtedy ju jemne striaslo.Myslela som, ze jej rozumiem, ze sa rovnako ako ja pozastavuje nadnezmyselnostou daneho vyhlasenia. Mylila som sa.
Rozpravalisme sa len raz. Den pred dolezitym zakrokom, ktory nas obe cakal.Tentokrat sme cakali na prijem. Posledny krat sa pozrela na napis,usmiala sa na mna a povedala: "Horsie uz nebude". A ja som odrazuvedela, ako to mysli.
Zakrok sa podaril. Za tyzden som sapostavila na nohy a znovu som pravidelne kazde rano sedela na drevenejlavici a cakala. Avsak uz sama. Napis na stene ma stale hneval, ale uzz ineho dovodu. Raz rano, som ho strhla a nalepila novy:
"Usmievajte sa, zajtra uz nebude"
