veď aký zmysel by mal úvod bez záveru...
Popoludní sa chlapci po vyučovaní hrali za humnami. Teraz už nemysleli na družstvo. Záujímala ich iba hra.
Janko Potocký sa opýtal Paľka Horných, či by mu neporadil,ako vypočítať domácu úlohu z počtov. Ale Paľko ho odbavil nakrátko:
„Ja si to až večer vypočítam.“
Janko úfal, že aj jemu sa večer rozbrieždi v hlave a vyráta si to potom. Hra bola lákavá, nuž dal sa do nej. Veď počtová úloha neutečie, a keby utiekla, to by bolo ozaj dobre.
Keď sa práve najlepšie hrali, na Paľka Horných zakričal jeho starší brat:
„Ideš ty domov! Už si vari zabudol, že do večera máme poukladať drevo, čo otec dnes narúbal?“
Ej, Paľko to nerád počul.
„Poukladaj si ho sám,“ odvrkol bratovi. Ale vedel, že pred otcom by to tak nemohol povedať. Ten by mu neodpustil. Teda hoci aj nerád, jednako sa len pobral domov.
No, keď odpadol taký dobrý hráč, ako Paľko, nešlo to akosi ani ostatným chlapcom. Nechali hru a dali sa besedovať. Spomenuli školu a kadečo, čo takých chlapcov zaujíma. Poľutovali aj Paľka, že musel ísť drevo ukladať, keď sa najlepšie hrali.
Miško si pritom spomenul na svoj družstevný kalendárik a sišlo mu na um, ako otecko vysvetľoval družstevnú myšlienku.
„Chlapci, čosi mi prišlo na um,“ povedal kamarátom.
„Spomínali sme, že budeme družstevníkmi, keď vyrastieme. Otecko mi hovoril, že družstevníctvo znamená pomáhať si navzájom. čo keby sme tak teraz išli za Paľkom a pomohli mu poukladať drevo?“
„Nejdem,“ zasekol sa Janko, „nechcel mi povedať, ako vypočítať príklady, ktoré sme dostali na domácu úlohu.“
„To nebolo od neho pekné,“ uznáva Miško, „ale poď len. Poukladáme drevo a potom pozrieme aj na tvoje počtové príklady.“
„Keď chceme byť dobrými družstevníkmi, treba nám vzájomne si pomáhať,“ opakoval Miško slová, ktoré tak často počúval od otca. A bol na to akosi hrdý, že našiel praktický prípad, kde sa tá pekná zásada dá uplatniť aj z jeho podnetu.Chlapci si dali povedať.
„Čo tu chcete? Len nechajte Paľka na pokoji,“ vítal chlapcov Paľkov brat, keď ich videl valiť sa na dvor.Chlapci sa zasmiali.
„Robotníkov vyháňaš? Ideme pomôcť,“ vysvetľoval Miško.
Chlapci všetci sa vrhli na drevo. Každý vzal plnú náruč.
„To je už iné,“ usmieval sa Paľkov brat. „No, kto by sa bol nazdal, že Paľko má takých dobrých kamarátov!“
„My chceme byť družstevníkmi,“ vysvetlil vec nakrátko Miško.
Zachvíľu bolo drevo poukladané.
„Paľko, teraz ukáž Jankovi, ako si poradiť s počtovými príkladmi,“ vravel Miško.
Paľko sa zahanbil za svoju predošlú neochotu. Aby to napravil, hneď bežal po sošit, prečítal príklad a vysvetlil, ako to treba vypočítať.
„Už to budem vedieť,“ zvolal po chvíli Janko, „len tuto som tomu nerozumel,“ ukazoval na ťažké miesto.
Napokon všetci chlapci mali väčšiu radosť z toho, že si navzájom pomohli, ako keby sa boli zabávali až do samého večera.
Začínali chápať, že družstevná svojpomoc je sila, ktorou sa dajú dosiahnuť výsledky v duchu starej Kampelíkovej zásady: „Čo jednému ťažké – všetkým dohromady ľahké!“
KONIEC
