Neapol

Najlepší spôsob ako spoznať Neapol je stratiť sa tam. O nič sa nestarať a hlavne sa nečudovať. Veci tu bežia s prirodzenou južanskou ľahkosťou. Ak sa niekto zastaví a začne premýšľať ako to funguje, ihneď sa ocitne pod kolesami auta. Museli sme sa prispôsobiť a čo najskôr zaliezť do bezpečia hostelu, s výhľadom na ulicu, odkiaľ by sa dalo sledovať toto nikdy neutíchajúce hmýrenie. V Neapoli to však bol problém. Neobletovali nás tu žiadni dohadzovači ako v Ríme, či Florencii. Museli sme sa spoľahnúť na Lonely Planet. Už tu sme sa stretli s jedným z prejavov absurdnosti, pre toto mesto príznačnej. Hneď prvý hostel bol voľný, ale recepčná nám v rozpore so všetkými zákonmi trhu odporučila oveľa lepší a lacnejší privát. Ten sa nachádzal na jednej z najfrekventovanejších ulíc a preto sa bolo na čo pozerať. Ani hľadať sme ho nemuseli dlho. Cestou sa o nás konečne začal zaujímať akýsi dohadzovač, ktorého sme s prehľadom odmietali, s tým že ubytovanie už máme vybavené. Náhle zastavil, trochu sa zapotil a vykríkol naše mená. Bol to sám majiteľ nášho privátu, ktorého nám poslala naproti recepčná. Celý deň nič nerobil, len sa usmieval a pálil vonné tyčinky, čo bola asi jediná nevýhoda nášho ubytovania. Celodenný lístok na metro stál 6 €, čo nieje veľa. Ale dalo sa doň dostať aj “dierou v plote“. Strážnici úzkostlivo dbali na to aby si každý svoj lístok označil, no z pre mňa nepochopiteľných dôvodov nevideli ľudí, čo prechádzali poza ich chrbty, cez chýbajúcu časť sklennej steny. Podzemie Neapolu v ničom nezaostáva za jeho povrchom. Zaprášení ľudia v chaoticky pobehujúci po obrovskej diere, podobne som si kedysi predstavoval jáchimovské bane . A do toho akoby mimochodom znela klasická hudba. Uchechtané talianske babičky v infocentre nám zmyselne fúkli cigaretový dym do tváre a poslali nás do Castel Nuovo. Na otázku: A čo ďalej? len odvrkli: Pomepeje a Capri. Keď sme si vypýtali mapu, povedali: Načo? Castel Nuovo na mňa z vonku pôsobil ako rozprávková gotická pevnosť s nádhernou renesančnou vstupnou bránou a rozložitým parkom. Stál tam uprostred toho hrmotu, akoby bol z iného sveta. No vo vnútri nebolo nič, okrem výhľadu na more a na mesto. Keďže sa deň ešte len začína, človek dostane chuť chodiť a spoznávať, má mesto ako na dlani vyberie si teda to, čo mu najviac udrie do očí. Žiadna mapa a v našom prípade aj žiadna orientácia potom zaručia, že zážitok bude neopakovateľný. Zlákal nás jediný vŕšok v Neapole. Z Castel Nuovo vyzeral ako na dosah ruky. No cesta tam trvala okolo 6 hodín. Každý lenivec by použil metro. Jediný vchod do tejto fascinujúcej inštitúcie, bol bohužiaľ upchatý. Nič podobné som predtým nevidel. Uprostred chodníka obrovská diera doslova plná odpadkov a nad ňou značka UNICO NAPOLI. Išli sme radšej pešo. Akoby zázrakom sa nám do cesty postavil architektonický skvost – Galleria Umberto I. Vyzeralo to akoby niekto, len tak z rozmaru, zastrešil niekoľko ulíc, možno len preto aby sa lepšie nakupovalo. Neviem aký bol vlastne jeho zámer, ale výsledok bol očarujúci. Secesná strecha odstránila stres okolitých ulíc a vytvorila jeden z mála ostrovov ticha. Z pohľadu súčasníka je to prvé nákupné centrum na svete. Hluk veľkomesta potom vystriedal pokoj úzkych uličiek obytnej štvrte. Starodávna kockatá dlažba a strmé schody. Dokorán pootvárané okná a dvere, pestré spodné prádlo povešané nad hlavou a obrovské talianske gazdinky vylievajúce nepodarenú polievku na ulicu. A v každom druhom okne dúhová vlajka s nápisom PACE, reakcia miestnych na začínajúcu sa vojnu v Iraku. Relatívny pokoj naruší len blázon, čo sa na skútri púšťa dolu schodmi a vytrubuje akoby bol uprostred križovatky. Človek nevie kam sa má skôr pozrieť. Očarený len tak romanticky blúdi a o chvíľu zistí, že blúdi naozaj. To vtedy keď už cesta ďalej nevedie a on sa musí vrátiť cez všetok ten bordel a špinu a smrad pokazených polievok naspäť. Šedé kamenné uličky sa zrazu zmenia na luxusné vilové štvrte s množstvom paliem a výhľadov na more. Prázdne ulice pôsobia v Neapoli strašne čude, vyvolávajú silný pocit neistoty. Zdá sa, že vŕšok je konečne pokorený, akurát tu nieje žiadny opevnený kláštor ani nič podobné. Chvíľami sme boli ochotní prijať fakt, že ho už zbúrali. Za rohom je však niečo ako námestie, čisté námestie, zástavka metra a plno miestnych, ktorí len tak posedávajú. Navoňavkovaní a poobliekaní v kožených bundách. Veľmi ochotne poradia, dokonca po anglicky a ešte sa aj spýtajú odkiaľ sme. Slovakia im nepovie nič. Czechoslovakia vyvolá úsmev a spomenú si na Prahu. To, že sme členom Európskej únie, a teda vlastne krajania s nimi ani nehne, akoby nevedeli čo to tá únia je. Keď to konečne nájdeme, vyzerá to naozaj nedobytne. Vysoké kamenné múry sa tvária, že dodnes strážia prinajmenšom pápeža. Otvorená je tu len predajňa suvenírov. Žiadni turisti, žiadni miestni, iba dvaja Slováci, čo si po celodennej námahe doprajú konzervu tuniaka a kochajú sa pohľadom na bláznivé mesto plné kontrastov. Dodnes nevieme kde sme to vlastne boli. Práve som sa trošku hrabal na internete, no na žiadnej s turistických stránok toto miesto neviem nájisť, aby som ho mohol pomenovať. Opäť akoby neexistovalo. Tak či onak, videli sme Neapol...Toto mesto samozrejme môže poskytnúť oveľa viac. Oplatí sa navštíviť aj archeologické múzeum plné trofejí z celého Talianska, a hlavne z Pompejí. Hneď pri vstupe si treba preukázaním veku vybaviť povolenie na návštevu časti vyhradenej len erotickým artefaktom. Boli sme príjemne prekvapení, že porno nieje ani zďaleka vynálezom z 20. storočia. Po niekoľkých chvíľach človek vidí falus už úplne všade. Ale nieje to vždy na škodu. Na druhý deň sme navštívili Pompeje. Na jednom z tisícov dlažobných kameňov bol zobrazený penis. Návštevníkom dodnes ukazuje, ktorým smerom je bordel – dnes už bohužiaľ zatvorený...