Váš článok o ušetrení peňazí v parlamente je plný peňazí, čísiel, údajov, na ktoré sa mi nechce nič iné povedať, iba - no a čo ? Každý máme svoju prácu a pre túto prácu som vás s plnou dôverou zvolila. Mňa však nezaujímajú čísla, nie som ten ekonomicky mysliaci človek, mňa zaujíma ako sa to prejaví v spoločnosti, ako sa má môj otec a budú sa mať moje dospelé deti, ktoré si práve zakladajú a zariaďujú svoje rodiny a život...Oceňujem hlavne maličkosti a malé detaily, ktoré z hľadiska spoločnosti sú málo viditeľné ale nevyhnutné...lebo malé veci tvoria život, veľké prebehnú rýchlo a sme radi, keď ich máme za sebou.
Ako mladá mama, manželka a učiteľka som nastúpila do školstva v r. 1981. Učiteľský kolektív zväčša tvorili staršie kolegyne, skúsené harcovníčky. Ja, keďže som bola najmladšia z nich, začala som učiť s plnou vervou a túžila som sa zaradiť medzi kolegyne čo najskôr, sem-tam pridať nejaký už poznatok či pedagogicky vychovávať deti a výchovne pôsobiť aj na rodičov. Nepochodila som.
Chybu som robila. Milovala som deti, učiteľovanie a nehovorila som o práci. Najviac totiž boli ocenené pani učiteľky, ktoré o práci hovorili, nie ju robili.
Pán Sulík, kam chcete patriť ? Neberiem vaše šetrenie v parlamente a všetky tie opatrenia akokoľvek nazývate inak ako - vašu prácu. Za prácu ste zaplatený ako každý z nás.
Vy potrebujete vedieť čo ja robím v práci ? Načo, nebudem vás otravovať.
Takže do čítania pána Kurica..
