V ten dávny deň som sám šoféroval z Demokratickej Republiky Kongo do Lusaky, hlavného mesta Zambie, na zánovnej 4WD Toyote cez mesto Mansa, ktoré svojou polohou je uspôsobené tak, aby administratívne a vojensky mohlo kontrolovať každý cezhraničný pohyb osôb alebo áut idúcich od hranice DR Kongo do vnútrozemia Zambie.
DR Kongo 2007: "Whiskey, small money, water ... please sir!" Korupcia úradníkov v Afrike je jedným z často zdôrazňovaných problémov, a to spôsobom ako by inde neexistovala.
Po prechode hranicou z DR Kongo do Zambie ma v každej dedine zastavila nejaká civilná cestná hliadka v nažehlených košeliach, policajti alebo vojaci. V čírej podstate všetko jedna banda štátnych byrokratov, ktorí hľadali vždy v prvom rade akýkoľvek spôsob ako naplniť štátnu kasu a samozrejme aj svoje vrecká dodatočným poplatkom často logicky neodôvodniteľným. Aj keď všetky formálne povolenia opečiatkované zozadu a zpredu som mal v poriadku, zámienka sa vždy našla, aby ma požiadali o fľašku vody, jedlo, hru scrable, whisky a samozrejme cigarety. Okrem vody, jedla a cigariet som nikdy nič podobné v aute nemal a keby som mal každému policajtovi alebo štátnemu administrátorovi vyhovieť, tak 20 kartónov cigariet a cisterna vody by mi nestačili, aby som nakoniec mohol dôjsť do cieľa mojej cesty. To možete byť mystik, čo ja teda nie som, ale keď sa takéto vlezlé požadovanie skromného "všimného" deje každých 50 km, to položí každého.
DR Kongo 2007 -2009: Kancelária colníkov na hraničnom prechode z DR Kongo do Zambie. Aby som mohol pracovať nerušene, firma zamestnávala skupinu domácich, ktorí riešili byrokratické formality, ktoré vyžadovali "všimné" tak, aby boli na prijateľnej finančnej úrovni ... myslím, že u nás sa tomu hovorí lobbing!
DR Kongo 2007 -2009: Policajné hliadky. Príležitosť "privyrobiť" je benefitom štátnych zamestnancov, ktorí by inak pracovali celkovo iba za almužnu. Aj tak sa udržiava loajalita štátnej správy k vládnucemu systému ...
Keď som konečne dorazil do mesta Mansa bol som unavený a psychicky vyčerpaný. Ešte stále ma však čakala takmer viac ako tisícka kilometrov do Lusaky, kde som býval. Preto som sa rozhodol, že si ešte pre istotu dokúpim vodu a nejaké jedlo v miestnom supermarkete, ktorý s privrením oboch očí mohol pre Európana v Afrike poskytnúť celkom prijateľný štandard pre zmyslový pôžitok z nasýtenia.
DR Kongo 2008: Cesta krajinou bola vždy nevyspytateľná. Hlavné dopravné trasy boli v stave, že prejsť 40 km trvalo 4 hodiny. V období dažďov aj viac.
Poriadne nasratý som netrpezlivo zaparkoval pred supermarketom a vystúpil z auta. Kľučkou na dverách som zaistil poistku a zabuchol dvere. A vtedy to prišlo! Akoby z neba, priamo do prostred čela ma zasiahol úder ťažkého kladiva a v mojej hlave zarezonoval poplašný výkrik: "Nechal si kľúče v aute!" Keď sa vám niečo také stane a najmä v Afrike, najprv vám tvár zbledne, potom sa farba zmení na purpurovú a chodíte okolo auta sem a tam a späť, pozeráte sa opakovane do kabíny ako retardovaný raz zprava, potom zľava, až sa vám okolo úst začne tvoriť pena. Doslova ako hovorím ...
DR Kongo 2008: Aj keď používanie výkonných terénnych áut v odľahlých miestach Afriky sú nevyhnutnosťou, defekty mi boli chlebom každodenným. Dodnes som si v Afrike však ani raz nemusel vymeniť náhradne koleso sám. Aj keď som dostal defekt v džungli, vždy sa niekto do pár minút našiel, aby mi pomohol.
Takéto správanie bieleho zúfalca pritiahne okamžite pozornosť zástupov domácich obyvateľov s cieľom pomôcť, či o to žiadate, alebo nie. Počas prvých pár minút som zaujal všetkých žobrákov z okolia supermarketu. Poväčšinou slepci v sprievode detí, vozíčkari bez nôh alebo smutné kreatúrky špinavé, otrhané o barlách sa začali odhodlane šuchtať smerom ku mne. Keď dorazili, barličkami začali oklepávať dvere a okná na dverách môjho auta, jeden vozíčkar sa zúfalo snažil vyšplhať cez nárazník na prednú kapotu s túžbou uvidieť zabuchnuté kľúče a slepci živo diskutovali o nezávydieniahodnej situácii bieleho muža na základe ústneho podania od svojích vidiacich sprievodcov.
DR Kongo 2008: Keď nie prepichnutá pneumatika, tak aspoň zapadnutie do piesčitého ílu, samozrejme až po nápravu. Robotníci mi okamžite ponúkli pomoc. Oceľové lano priniesli z auta, ktoré bolo odparkované pol kilometra od miesta činu.
DR Kongo 2008: V krajinách Afriky som sa proste na cestách nikdy necítil sám. Obyvatelia dediny spokojní, že sa im podarilo dostať moje auto opäť na cestu.
Chtiac - nechtiac som sa ocitol v záľahe asi tých najväčších chudákov akých vtedy Mansa mala momentálne k dispozícii, a čo bolo najhoršie, ktorí boli úplne opantaní predstavou mi pomôcť... Ako dopadol tento príbeh vám však dopoviem nabudúce.
Čo chcem povedať teraz je, že toho dňa som zažil skúsenosť, ktorá ma prinútila pozerať sa na celý africký svet úplne inými očami. Ten obraz prináša pochybnosti do môjho poznania, či je správne všeobecne démonizovať Afriku prívlastkami strašne chudobná, špinavá, lenivá, zaostalá, nebezpečná, či večne čakajúca s natiahnutými rukami na milodar pomoci, ktorý by mohla okamžite bezpracne zhltnúť.
Libéria, Monróvia 2009: Žánrový obrázok z afrického trhoviska. Keď som túto atmosféru zažil po prvýkrát, cítil som sa stiesnene. Hľa, aká chudoba a zaostalosť! Až neskôr som pochopil, že opak je pravdou. Stotožňovať vlastnú predstavu o blahobyte s realitou iného sveta, je hlúpe ...
Afrika je miesto uspôsobené pre život ľudí ako každé iné vo svete. Aj tu uvidíte nenásytných boháčov a nenasýtených chudákov. Čo je však najdôležitejšie, aj tu žije ten tuctový človek, ktorý poctivo celý deň drie, aby uživil seba a svoju rodinu. Jeho životné hodnoty, ktoré vyznáva sú v súlade s ľudskosťou, a preto si je rovný s každým iným podobným človekom tohoto sveta bez ohľadu na to, v ktorej jeho časti sa narodil.
Libéria, Sanniquelle 2009: Moji kolegovia z Libérie. Niektorí boli veľmi dobrí v obsluhe GIS systémov, iní perfektne ovládali obsluhu ťažkých zariadení, komunikačných systémov a všetci vedeli hrať dobrý futbal. Mali radi moje fotografie a mne sa páčilo aké rôzne triky vedia s mačetou.
Zambia, Livingstone 2007: "Idylické obrázky" z Afriky vždy balancujú na hrane extrémov. Alebo sú to obrázky mačety od krvi, alebo romantické safari. Sprostredkované obrazy sveta akékoľvek, nikdy verne nezobrazia jeho realitu - proste je to nemožné. Dokážu však realitu ohnúť tak, aby bola v súlade so závermi pozorovateľa. To si treba vždy uvedomiť!
Došiel som k takému jednoduchému záveru, že vždy bude existovať jednoduchý človek, ktorý je limitovaný svojimi schopnosťami a možnosťami prežiť na piedestáli globálnej spoločnosti. Je to človek, ktorý svojou tvorbou a produkciou ostane nepovšimnutý a štýlom života nezaujímavý. Konzumný spôsob života mu bude asi navždy odoprený a svoj chlieb každodenný bude musieť dorábať v pote tváre. A ten pomyselný most medzi chudobou a bohatstvom nás ľudí bude spájať navždy vzájomným obdivom alebo odporom. Obdivom bohatých k tomu, ako sa dá vôbec prežiť v takej chudobe a obdivom chudobných, ako je vôbec možné také bohatstvo nadobudnúť. Obdiv však môže byť nahradený odporom a vtedy bohatí argumentujú, že chudobní sú leniví a chudobní si myslia, že bohatí si pre seba všetko iba nakradli.
Sierra Leone, Freetown 2012: Afrika ma dokázala zaujať skutočnosťou, že sa nesnaží skrývať kontrasty života. Je veľmi úprimná a iba trošku pokrytecká. Je malebná, ale aj nepredstaviteľne drsná. Každý má v nej svoje miesto, ale musí oň tvrdo bojovať.
V princípe rozdeľovania ľudí na bohatých a chudobných podľa peňaženky a nie podľa srdca, drieme večný antagonistický vzťah, ktorý vlastne spôsobuje to, že nedokážeme naozaj objektívne posúdiť kedy je človek naozaj bohatý, či chudobný, a to vrátane seba samého. Mozaika môjho súčasného poznania bohatstva a chudoby Afriky sa za tie roky tu strávené akosi vyskladala sama do výsledneho obrazu, ktorý by som vám rád sprostredkoval v nasledujúcich častiach tohoto fotografického blogu.
