Sierra Leone 2013: Džungľa je "láskave" miesto, ktoré vždy poskytne rovnakú nádej uživiť sa všetkým tým, ktorí nemajú ani pôdu, ani prácu a často ani strechu nad hlavou. Hľadanie zlata a diamantov v Sierra Leone pripomína lotériu. Šanca na výhru je minimálna.
Ale poďme späť do Mansy. Keď sa mi pomocou davu podarilo nadšenca s jednou nohou dostať z kapoty môjho auta späť do jeho vozíčka, predral sa ku mne zaprášený mužík s hrubým drôtom. Pochopil som o čo mu ide a nechal som ho, aby sa pokúsil vytiahnúť poistku cez kľučku pomocou drôtu v jeho obrovských rukách. Zaprášený mužik sa pustil do diela, ale nedarilo sa mu. Drôt bol hrubý a nedal sa dovnútra dverí cez kľučku zasunúť. Ani nie po dvoch minútach vznikla medzi "Zaprášeným" a davom, ktorý sa mu snažil asistovať prudká roztržka. Dav tiež chcel skúsiť svoje šťastie pri otváraní auta, ale "Zaprášený" sa nechcel svojho drôtu za žiadnu cenu vzdať. Niekoľko rúk z davu sa mu opakovane snažilo vytrhnúť jeho vzácny drôt z rúk. Bránil si svoj nástroj tak urputne, že si drôt nakoniec zabodol hlboko do líca tesne pod oko. Dav na chvíľu zmĺkol a po dverách Toyoty začala stekať červená krv.
Sierra Leone 2012: Denný príjem do rodiny, hoci aj minimálny, musí zabezpečiť podľa možnosti každý člen domácnosti. Deti najčastejšie predávajú drobné ovocie, drevené uhlie, malinovky, alebo vajíčka.
Odrazu na parkovisko vkĺzla taká istá biela Toyota, zaparkovala a z kabíny vystúpila mníška, tiež beloška. "Môj" dav ju okamžite vcucol do seba. Duchovná postavička začala plávať v dave smerom k vymknutému autu a v nechápavom výraze sa pokúsila otvoriť dvere s jej kľúčmi, ako jej to naznačoval dav. Usmial som sa na ňu a vysvetlil som jej, čo sa mi stalo. Kľúče smozrejme do dverí nepasovali, ale to som očakával aj ja, aj mníška. Už mi dochádzala trpezlivosť a začal som skúmať, ktoré dieťa v dave by sa dokázalo prekĺznuť cez menšie priehľadové okienko vykrojené zozadu na kabíne. Bol som pripravený rozbiť priehľad kameňom a konečne rozťať tento Gordický uzol!
DR Kongo 2007: Africké detstvo je veľmi krátke. S tvrdou realitou bytia sa mnohé deti oboznamujú v podstate ihneď, ako začnú chodiť. V tomto období je pre nich pomocná práca ešte hrou, ale neskôr samé oľutujú svoju trvalú absenciu v škole, keď jedného dňa zistia, aké je to nevýhodné nevedieť čítať a písať. Život však ide ďalej a znášajú svoj údel ako ho znášali ich dedovia, otcovia a matky.
Mníška ma však zastavila a povedala, že rozumnejšie bude vytrhnúť okenné tesnenie na dverách a potom drôtom vytiahnúť poistku. Ako to dopovedala a ja som prikývol, gumové čierne tesnenie z dverí okamžite vytrhlo päť rúk z davu. Medzi sklom a rámom dverí vznikla primeraná medzera. Snaživý majiteľ vzácneho drôtu sa však medzi tým niekde vyparil. Jedna časť davu sa preto rozbehla hľadať "Zaprášeného" a druhá, iný drôt. Keď konečne zaprášený mužík s drôtom v ruke a s dierou pod okom bol opäť "nájdený", tváril sa tak, ako každý komu sa dostane konečný pocit satisfakcie. Jeho pokornú pýchu na samého seba znásobil hanblivý rumenec na tvári, keď dav začal skandovať a burácať hneď potom, ako drôtom uvoľnil poistku a dvere auta sa konečne otvorili.
DR Kongo 2007: Deti zbierajú svoje životné skúsenosti najmä v chatrčiach rodičov, na ulici a hlavne trhoviskách. Hoci často negramotné, narábať s peniazmi sa naučia naozaj veľmi rýchlo. Je obdivuhodné, ako zvládajú narábanie s bankovkami v nomináloch tisíc, desaťtisíc a všetky matematické úkony s tým súvisiace.
Pocit úľavy, ktorý sa dostavil som si však nemohol vychutnať, lebo ma hneď zaskočila dilema, ako odmeniť účastníkov tohoto "záchranného komanda". Celý ten dav sa mi v momente premenil v mojej predstave na hordu otravných úradníkov, policajtov, vojakov, ktorí ak dostanú príležitosť, vysajú z bieleho muža v nevýhodnej situácii takmer všetko, čo sa dá. Našťastie, tento scenár sa mi ani teraz, ani nikdy potom nenaplnil. Aj keď správanie úradníka odráža vyspelosť občianského postoja, nikdy si ich netreba stotožňovať s obyvateľstvom.
DR Kongo 2008: Problémy s autom môžu nastať, či pred supermarketom alebo v džungli. Takáto situácia je pre domácich vždy vítaná. Každý peniaz za poskytnutú službu im pomôže a oni sa idú roztrhať, aby ho získali.
Vyplavený adrenalín v krvi mi vnukol spásonosný postup, ktorý som od vtedy v Afrike uplatnil ešte mnoho krát. Z igelitovej tašky som vytiahol v kwacha bankovkách asi 15 dolárov, čo bola teda pekná kopa papiera. Dav zmĺkol v očakávaní ako deti pred rozbaľovaním vianočných darčekov. Každý takýto dav má vždy svojho spontánneho vodcu. Nikto si ho nevyvolil, ale každý vie, že je to práve on. Zobral som za hrču bankoviek a podal som ich vodcovi do ruky s príkazom: "Share it!" Dav okamžite upútal svoju pozornosť na vodcu, lebo každý očakával svoj podiel. Vodca sa intuitívne musel stiahnuť a zaujať obrannú pozíciu. Peniaze rozdelil spravodlivo, lebo nejakým nadprirodzeným spôsobom vedel, kto sa na diele podieľal a kto sa iba prizeral. Potom trochu neskôr som vytiahol druhú, menšiu hrsť a dal som ju davu na okraji okolo vodcu. Posledný zvyšok bankoviek som vtisol priamo do rúk "Zaprášenému". Dav sa takto prirodzene rozpustil a všetci ostali spokojní, vrátane mňa.
DR Kongo 2008: Najväčšie šťastie pre Afričana je byť na výplatnej páske. Kvalita jeho života sa zmení takmer na nepoznanie.
Afričania sa akosi prirodzene spoliehajú na mentalitu štedrosti bieleho človeka v Afrike. To, čo sa nám zdá ako relatívne zanedbateľná suma je pre nich naozaj veľké množstvo peňazí. Dnes viem, že keby som všetkým tým ľuďom dal iba 5 USD, aj tak by boli spokojní a vážili by si to rovnako.
Tento systém financovania ad hoc služieb a službičiek presne takto isto funguje aj vo vnútri ich vlastnej komunity. U nás sa hovorí, že niekto si pre "korunu" koleno nechá vŕtať, v Afrike pre "korunu" urobí hocikto hocičo. Je to preto, lebo každý, aj ten najmenší peniaz má vždy svoju hodnotu a získať prácu s pravidelným príjmom je ako krásny sen. Aj za ten najmenší možný nominál sa dá v Afrike vždy niečo kúpiť, čo poteší. Hoci len doslova jedno sústo uvarenej ryže, odlomený kúsok dužiny kokosového orecha, štipka soli, zápalky, nedohorená sviečka a podobne.
Libéria 2008: Kto nemá stály príjem žije väčšinou z ruky do huby, zo dňa na deň. Aby sa mu to podarilo musí naozaj tvrdo bojovať o každú "korunu". Žiadne istoty proste neexistujú a preto si vyberať nemôže. Berie to, čo je!
Každá získaná komodita takéhoto typu, hoci i v minimálnom množstve, svojmu príjemcovi spríjemní zvyšok dňa. Je to každodenný údel mnohých Afričanov ráno vstať do nového dňa a postarať sa o svoje prežitie ako sa len dá. Nesťažujú si však a ani nenadávaju na svoj údel. Akoby navždy vyrovnaní s tým, že tak to proste vždy bolo a bude. Silu pokračovať im dáva fakt, že inú možnosť zatiaľ nemajú a ich oporou je viera. Veria, že možno práve dnes sa na nich šťastie usmeje o trochu viac, ako včera. To sa môže ľahko stať, hoci i tým, že stretnú bieleho človeka v núdzi a poskytnú mu svoju pomoc za každú cenu, hoci on si bude myslieť, že ju od nich nepotrebuje. V mojom prípade, však opak bol vždy pravdou.
Po kliknutí na obrázok v článku si môžete prezrieť fotografiu vo veľkom rozlíšení na mojej stránke lonelygallery.com
