Austrália 2006: Robotník na geologickej vrtnej súprave v austrálskej buši.
Ráno som si pobalil všetky potrebné veci, bez ktorých by som si vtedy svoj prázdninový život nedokázal predstaviť. Do sieťovky, v ktorej stará mama nosila čerstvo upečený, voňavý chlieb z dedinského konzumu, som si vložil obuvnícke kladivko, s ktorým starý otec koval kosu. Potom to boli prázdne červené bakelitové škatuľky od jeho holiaceho krému Barbus a fľašu od malinového sirupu naplnenú vodou. Starká mi natrela na hrubo ešte stále teplý chlieb s chutným maslom, nakrájala cesnak a prinútila ma vypiť pohár horúceho mlieka až do dna. Starý otec vytiahol zo zadného vrecka montérok čierny ošúchany pudilár a dal mi jednu korunu, so slovami: " ...tu máš, aby si mal po ceste na pivo!". A tak, som potom mohol konečne vyraziť.
Sieťovka zahrkala a ja som odhodlane vykročil z chalupy. Moja cesta však netrvala dlho. Keď som došiel k bráničke dvora v sprievode kotkodákajúcich sliepok a jedného nebezpečného kohúta, so sklamaním som zistil, že ju nemôžem otvoriť. Starká totiž hneď ráno privrela a zamkla drevenú bráničku so škrýpajúcimi pántami, aby som nebodaj naozaj neodišiel a kľúčik zavesila vysoko na hrdzavý klinec v plote. Na kľúčik by som vtedy nedočiahol, ani keby som si podložil drevený stolček, na ktorom som mával uloženú zaváraninovú fľašu so žabou z dedinského potoka. Moje putovanie za šťastím sa rozplynulo ako para nad hrncom.
Nepál 2008: Podomový predavač curry korenia v mestečku Bhaktapur.
Od toho skľučujúceho momentu som musel prečítať ešte veľa rozprávkových knižiek, kým prišiel ten deň, aby som si dokázal kľúčik hompáľajúci sa medzi nebom a zemou zvesiť sám a bráničku otvoriť podľa vlastného rozhodnutia. Keď ten zázračný okamih prišiel, na lietajúce koberce, čarovné prútiky, sedemíľové čižmy a stromy, ktoré rodia zlaté jablká, som už neveril. Ostal som však navždy nadšený rozprávkovou skutočnosťou, že na každej ceste za šťastím a spokojnosťou striehne množstvo zlých škriatkov, obrov, čarodejníc, kráľov, gazdov a ostatných grázlov, ktorí znepríjemňujú život všetkým hľadajúcim ľuďom, ale nakoniec ostanú navždy právom porazení.
DR Congo 2008: Negramotní kopáči ciest v konžskom pralese.
Keď mi už nič a nikto nebránil otvoriť si bráničku podľa vlastného uváženia, vydal som sa v očakávaní na svoju veľkú cestu aj ja. Najprv som prešiel už známym chodníkom pomedzi humná až na okraj dediny, kde začínali lúky. Tam som našiel iný chodník a ten ma priviedol do lesa. Cez les som sa dostal do dolín a odtiaľ do vysokých hôr. Na ich vrchole som uvidel, že chodník ani tu stále nekončí, skôr naopak. V následujúcej doline podo mnou sa mení na cestu, ktorá sa kľukatí a rozvetvuje na mnoho ďalších vzdialenejších a ešte väčších. Hotové bludisko, ale ani z tej výšky nebolo možné s istotou povedať, ktorá cesta za šťastím je ta pravá a správna. Napadlo ma, že mnoho pútnikov už muselo kráčať tade predo mnou, lebo žiadna cesta nemôže vzniknúť len tak sama od seba, pokiaľ na ňu nevykročí ľudská noha. A bola to pravda.
Rýchlo som zistil, že takmer všetky cesty sú už plné ďaľších ľudí. Neisto som sa zamiešal do tiahnuceho davu. Napočiatku sa mi zdali všetci ľudia odlišní a cudzí. Mali rôznu farbu pleti a rozprávali mnohými cudzími jazykmi. Postupne som si začal všímať, že všade na svete sú niektorí ľudia nesmierne bohatí, iní zase až hriešne chudobní. Tiež som zistil, že ľudia môžu byť stále chorí a iní zase úplne zdraví. Stretol som ľudí hladných, sýtych, ale aj večne nenažraných. Mnohí, hoci nevedeli čítať ani písať, dokázali však vytvoriť krásne alebo zaujímavé veci svojou silou a zručnosťou. Videl som, ako múdri sa opájaju svojou múdrosťou a hlúpi zase svojou hlúposťou. Niektorí ľudia sa smejú, iní utápajú vo vlastných slzách žiaľu. Mnohí chceli byť králi, ale bolo veľa aj takých, ktorí si želali slúžiť iným. Všetci títo ľudia kráčali spoločne cestami a nikto nikoho nikdy nemohol obísť. Z tohoto dôvodu sa niektorí spriatelili na večnosť, iní sa zase znenávideli na život a na smrť. Našli sa aj takí, ktorí si nikoho nevšímali, ale pritom sa trápili, že sú vždy opustení.
Betlehém 2006: Obchodníci v arabskej štvrti.
Ľudia na svojich cestách za šťastím spoznávali, čo je to láska a nenávisť, hojnosť a bieda, dobro a zlo, a že zarobiť si na chlieb každodenný je poriadna drina. Čas ich naučil chápať, že neustála možnosť voľby akú cestu si zvoliť - vybrať, je veľmi unavujúca a často sprevádzaná sklamaním a vnútornou bolesťou. Všade som stretol aj takých ľudí, ktorí sa rozhodli radšej kradnúť ako pracovať, ničiť než budovať a radšej iných týrali, než aby ich milovali. Aj napriek rôznym prístupom ľudí k životu dnes už viem, že všetci bez rozdielu túžia nájsť to isté - pokoj a šťastie. Aby ľudia našli svoje šťastie, sú v jeho mene schopní pokúšať Čerta - Diabla, vzývať Pána Boha, alebo sa iba sebavedomo spoliehať na svoj vlastný rozum.
Thajsko 2007: Starena predávajuca varenú ryžu na rieke v Bangkoku.
Každý človek, mi svojím prístupom k veci pripadá jedinečný a každý má svoj obdivuhodný spôsob života. Zvláštne však je, že bežné okamihy šťastia a pokoja u každého ľudského stvorenia zanikajú veľmi rýchlo a nikdy sa nedajú cielene natrvalo uchovať. Večná túžba po šťastí mi pripadá ako bremeno, ktoré nás núti na cestách životom hľadať samých seba a pokiaľ sa nám to nedarí, nedokážeme spočinúť v pokoji. Núti ma to uvažovať, rozmýšlať a meniť seba samého, aby sa aj mne s pomocou iných ľudí raz podarilo nájsť svoje šťastie, navždy ukotvené v pokoji. Budem sa o to snažiť dovtedy, pokiaľ nespočiniem pred bráničkou, o ktorej viem, že keď ňou prejdem nebudem sa už môcť nikdy vrátiť späť…
Izrael 2006: Židovský pútnik v Jeruzaleme oddychujúci pri Múre nárekov.
