„A okrem týchto máme len jeden kuchynský a ten je tiež tu,“ vyťahuje otec ich jediný nôž.
Náš pohľad utkvie opäť na Adriánovi, ktorému sa v pohľade zračí bolesť z krivdy, ktorú utŕžil a rezignácia zároveň. Zvykol si. Vie, že nemá na výber. Kto kedy bude veriť rómskemu chlapcovi?!
„Chcel som nôž zaniesť do zborovne, ale cestou sa do mňa obuli tí dvaja...“ pokračuje.
„Pobili sa a všetci traja sa doráňali. Neboli to moc hlboké rany,“ vysvetľuje otec. „Učiteľka miesto toho, aby ich ošetrila, či hneď zavolala sanitku, volala najprv Markízu. Okrem toho Adriána odvtedy každý deň prehľadávajú pred tým, než vstúpi do triedy. Urobili z neho zločinca...“
Uznajte, milí čitatelia, z tohto by senzácia nebola. A ako sa sluší a patrí na poriadny bulvár, prípad sa objavil v médiách pod názvami ako „Tento chlapec dorezal nožom spolužiaka v Plaveckom Štvrtku“ (spravodajstvo TV Markíza), „V Plaveckom Štvrtku porezal spolužiaka príborovým nožom!“ (topky.sk), alebo „Útok na škole: Tomáša porezal spolužiak“ (čas.sk). Tak. A vďaka takýmto titulom je senzácia na svete. Dokonca aj pán „poradca pre rómsku kriminalitu“ cituje vo svojom blogu z bulváru (Ej, ej, pán poradca, čo tak preveriť si skutočnosti a hľadať pravých vinníkov? Nie ste do svojej novej pozície trochu hŕŕ? ).
Mňa ale zarazila iná vec. Adrián je údajne mentálne retardovaný. Neviem ako vám, ale mne sa chlapec, ktorý komunikuje úplne normálne, má primeraný slovník, neuhýba pohľadom, vie čítať a písať, vie sa tešiť a byť smutný, na prvý raz pochopí podávané informácie, nezdá byť mentálne postihnutý. Rozhodne menej, ako napr. Miška, ktorá zvládla klasickú ŽS, hoci má Downov syndróm. Veľmi rada by som videla výsledky psychologických testov, ktoré Adrián musel podstúpiť, na základe ktorých sa pani psychologičke podarilo tohto zdravého chlapca diagnostikovať ako „nevzdelávateľného v bežnej škole“ a označkovať ho takto na celý život. Akokoľvek, posledné slovo majú odborníci, a to ja nie som. Adrián je teda oficiálne mentálne retardovaný...
Zaujímalo by ma, ako je možné, že v špeciálnej triede s „mentálne retardovanými“ deťmi, učitelia nechajú na parapete ležať nôž. V takýchto triedach by mal byť predsa zvýšený dohľad a malo by im byť venované viac pozornosti vzhľadom na ich diagnózu. Ako je vôbec možné, že trieda s „mentálne retardovanými“ deťmi ostala bez prítomnosti učiteľa? A ako je možné, že cez prestávku na chodbe nebol žiaden dozor? Myslím, že pani učiteľka by mala byť rada, že ju niektorý z rodičov nezažaloval za pochybenie, a nie upozorňovať na seba médiá. Človek sa potom musí zamýšľať, či sú niektorí učitelia vhodní na to, aby sa zdržiavali v blízkosti detí.
