Autá sme odstavili pred budovou bývalých kancelárskych priestorov. Teraz ich obývali rodiny a zariadili si chátrajúcu socialistickú stavbu tak dobre, ako to len bolo možné. Schodište bolo v úplnej tme, už bez dverí. Pri zábradliach postávala mládež. Oproti svetlu sme videli len čierne siluety. Hádali kto sme, a prečo sme tu... Takto som si predstavovala Bronx. Ošarpané budovy, tma a ľudia s „nesprávnou" farbou pokožky, „nesprávnou" národnosťou...
Vonku bola zrúcanina. Pôsobila celkom morbídne. Ostala z nej len kovová konštrukcia a jedna stena. Z podlahy zízali čierne prepadliská. Okolo nich sa kopila sutina, kusy betónu, tyče, zvyšky sedacej súpravy, chladničky, ovce a kozy. Tieto zvieratá boli jedinými obyvateľmi grotesknej stavby. Pod kopytami im dymilo čosi čerstvo vysypané a pojedali niečo snáď životu nevyhnutné. Alebo nemali inú možnosť? Prišiel malý chlapec a hnal ich na trávu. V ceste im však stál plot, tak tam len bezradne mékali a békali...
Pohli sme sa ďalej, do hornej časti osady. Tej, ktorá stála nad dutinami a šachtami bývalej bane. Kedysi sa tu ťažila železná ruda. Na sivočiernej zemi sa zrkadlili mláky a ich antracitová farba pridávala nezdravý dojem tomuto miestu. Keď ľudia začuli náš príchod, vystrkovali hlavy z obydlí. Vyšli von a zhromaždili sa. Niektorí sa rozhorčovali pod fúzy, iní až do mikrofónu a ich hlas sa rozliehal po celej doline. Bolo jasné, že je zle a bude ešte horšie, ak nebudú držať spolu , nepôjdu voliť a v obecnom zastupiteľstve nebudú ich ľudia. Ženy súhlasne prikyvovali. Deti z vykúrených domčekov vybiehali len v papučiach a zhŕkli sa okolo nás.
Prijali sme pozvanie jednej pani do skromného príbytku. Kým nám rozprávala o pomeroch, v akých žije celá rodina, deťúrence si nás zvedavo premeriavali. Chychotali sa, nesmelo sa približovali, aby sa potom opäť stiahli za chrbát staršieho, väčšieho súrodenca. Ich mame bolo jasné, že existuje lepší život a trápilo ju, že nemá šancu im ho zabezpečiť. Pre deti bol toto ich životný štandard. Nepoznali nikdy nič iné. Už aj život v dolnej časti osady bol pre nich len sen. Ekonomická deprivácia sa odrazila na ich vzraste a počte - nie všetky sa dožijú dospelosti. Každý deň je lotéria. Niektorí budú v budúcnosti hovoriť: „Mal som ešte sestru, brata... „
Jedno z dievčat v príliž veľkej šušťákovej bunde (asi tatkovej) sa osmelilo a ostalo pri mne stáť. Vzhliadlo na mňa a odhodlane chytilo za ruku. Chvíľu čakalo, či ju nestrasiem a potom stislo trochu pevnejšie. Volala sa Lenka.
Vyvalili sme sa von aj s deťmi a rodičmi. Lenka ma viedla. Ona sa tu vyzná. Všetko mi pouakazuje, ku každému zavedie. Pred ich domom končil terasovitý stupeň, čo tu ostal po ťažbe. Povrch zeme bol z dažďa slizký, okraj provizórneho chodníka sa rozsypával a uvoľnené kamene sa kotúľali k zadným stenám domov o kaskádu nižšie. Lenka šla smelo, kým ja som drobčila za ňou a už sa videla dolámaná na úpätí terasy.
Navštívili sme ešte niekoľko rodín. Vládlo v nich zúfalstvo. Nikdy nebudú žiť, ako ľudia. Každý Róm rozhodnutý im pomôcť stroskotá na neinformovanosti a predsudkoch väčšinovej spoločnosti alebo na politickej nevôli, s ktorou je márne bojovať. Ale iskrička nádeje vzplanie vždy... Čo ak sa to tentoraz podarí? Čo ak peniaze, ktoré údajne míňajú na nich, sa k nim skutočne dostanú a vytrhnú ich z najhoršej biedy?
Oným uzučkým, nespevneným chodníkom sme sa dostali dolu. Miesto pri mikrofóne prevzal Róm angažujúci sa v politike. Jeden z mnohých Rómov, o ktorých by majoritná spoločnosť bez rozmyslu prehlásila klasické hlúposti ako „odišiel z osady a na svojich sa vykašlal", alebo „ten osadu videl len z rýchlika" a podobne. Teraz tam stál pri jednej z čiernych mlák, trochu zablatený a dnes už niekoľkýkrát hovoril k ľuďom vytlačeným zo spoločnosti, a vyzýval ich k účasti vo voľbách, v čom videl jedinú šancu na zmenu. Ľudia vyburcovaný novou nádejou súhlasne pritakávali a pokrikovali. Pôjdu voliť, ako inak?!A dajú hlas svojim ľuďom.
Chystali sme sa na odchod. Ešte nás čakali dve osady. „Dole ju už neber!" upozornil ma kolega. Vysvetlila som Lenke, že odchádzam a do dolnej časti nemôže so mnou ísť, lebo je slabo oblečená. Však nemá ani ponožky... Zosmutnela, ale nakoniec ma pustila a pridala sa ku svojim kamarátkam. Rozlúčili sme sa s „hornými" a vybrali sa k autám. Naposledy som sa obzrela za hlúčikom dievčat, ale Lenka tam už nebola.
Za niekoľko minút sme boli dolu. Chceli sme ešte pochodiť nízkoštandartné byty a podporiť rodiny, aby šli voliť. Narazili sme na jedného z kandidátov a reč sa zvrtla na jeho šance vo voľbách, ambície, ciele, plány. Títo „dole" už vedia. Netreba im hovoriť, voliť pôjdu aj tak.
O chvíľu som začula niekoho z diaľky kričať moje meno. Hore na kopci stála Lenka a radostne mi mávala. Zbehla po strmom svahu a utekala k nám. „Už mám ponožky..." kričala. Prehltla som naprázdno a hrozne sa zahanbila. V gumených papučkách popreskakovala mláky a už bola pri mne. Schňapla ma za ruku a len sa pozerala. „Koľko máš vlastne rokov? Chodíš už do školy?" vyzvedám sa rýchlo, aby som zakryla rozpaky. Mohla mať tak sedem... „Jedenásť. Áno chodím, som šiestačka," odvetí. Vypleštím oči a znovu sa pýtam, či si je istá svojím vekom.
Podišla k nám skupinka dievčat. To v strede malo krabicu sušienok a s ostychom nás núkalo. Lenke som pred tým zviazala rukávy veľkej bundy, aby jej nebola zima, tak mala voľnú len jednu ruku. A ňou ma držala. Tak si sušienku nevzala.
Bol čas sa rozlúčiť. Zo zmiešanými pocitmi som si sadla do auta. Bolo mi zle. Nie kvôli chuti niečo spraviť, uniesť Lenku do krajšieho sveta, alebo niečo podobne šialené... Skôr lebo som vedela, že aj tak nič nespravím. A okrem toho: ona odo mňa vlastne nič nechcela. Možno len to, aby som ostala.
Mohla som byť pre ňu jeden z gadžov, ktorí ju, aj jej rodinu vystrčili na okraj spoločnosti. Jedna z tých, ktorí po nej vyžadujú integráciu, ale do cesty jej postavia múr. Mohla som byť pre ňu jedna z majority, ktorá o rómskom etniku chŕli klamstvá v médiách. Mohla zovšeobecniť, presne tak, ako to robí biely mainstream a mohla ma nenávidieť za všetko zlo, ktoré musí prežívať. Napriek tomu chcela len, aby som neodišla. V živote som to síce vyhrala - som biela a moju neslovenskú národnosť na mne nevidno. Ale skutočný víťaz stál tam, medzi dvomi mlákami, v mokrých ponožkách...
