Teda, aby som nebola nespravodlivá, pochytilo to najmä - tak ako aj po iné roky - moju starkú. Je to úžasný človek, ktorý sa o nás všetkých stará, ale keď je reč o hubách...
Moja starká miluje hubárčenie. Z počiatku sezóny chodí na huby so zámerom zbierať ich. Potom ich zavára a suší. A keď ich má už dosť, tak ich nasuší aj nám. A potom sa zaprisaháva, že už na ne nepôjde, pretože ich má toľko, že celú zimou môže jesť hríbovú zaváraninu a variť vianočnú kapustnicu (s hlavnou prísadou - hubami, samozrejme). To však poväčšine nesplní, ale potom už chodí na huby "tajne". Všetkým nám povie, že sa ide prejsť (s upozornením, že nejde na huby, lebo ich má už na mraky), ešte sa slušne spýta, či niekto nejde s ňou, a ide. Starkej niet hodinu, dve, tri, ... a nakoniec dojde s plnou taškou húb (tašku aj s malým nožíkom si so sebou zobrala len náhodou), s tým, že tieto môže dať tentoraz aj susedom...
Niekedy ešte zbiera aj huby, ktoré u nás nikto neje, nikomu nechutia. Napríklad také modráky alebo fajzáky (ešte sa nazývajú aj sovy, vlkodlaky, myslím, že odborný názov je "jelienka škridlicovitá", ale nie som si istá. Ak je tam chyba, tak sa veľmo ospravedlňujem). Tieto donesie zakaždým domov s tým, že nemôžu byť až také zlé, ale všetci vieme, že ich doma nikto nezje, takže buď putujú susedom, alebo ležia v chladničke, až kým ich nejaká dobrá duša nevyhodí.
Starká, ľúbim ťa...
