Dookola bola tma. Nie, nebola temne temná, bola to tá svetlá tma, akú si kedysi dávno pozoroval, keď snežilo. V atmosfére okolo teba bolo veľa vločiek. Nedalo sa zrátať, koľko ich bolo na tebe, a možno by sa aj dalo, ale na to si nemal vo svojom uponáhľanom svete čas. Šiel si domov. Rovno, čo najkratšou cestou. Nemal si čas poobzerať sa, či náhodou pri lampe niekto nestál a nepotreboval pomoc. Možno by si práve ty zastavil jeho trápenie.
Stačil by úsmev, čoby, stačilo by naznačenie úsmevu a trochu vľúdnejší pohľad. A niekto by nemrzol ďalej pod tou lampou. Nie, ten niekto ťa určite neprenasledoval. Šiel by šťastný domov, na opačný koniec mesta. Lenže ty si nemal čas ani na pohľad. V tie roky si žil len pre seba.
Šiel si ďalej, stále tou istou cestou domov. Možno ten niekto čakal aj za oknom. Mal doma určite zasvietené, čakal na tú chvíľu, kedy sa pozrieš smerom k jeho domu. Bola zima, na oknách ľadové kvety rozvíjali svoje súvetia. Ten, ktorý ťa čakal, zoškraboval tú krásu z okien, len pre teba, ale ty...
Myslel si si, že keď venuješ všetok čas knihám, tak bude v budúcnosti všetko krásne. Že zabávať sa nesmieš, lebo by to bola strata času. Že nemôžeš mať niekoho rád, lebo by to bol vrah času. Času, ktorý si mohol využiť lepšie. Nevšímal si si už nič pekné. Bola to zbytočnosť, ktorá nestála za ničenie si očí.
Tak si si vybral...
