Z tohoto kraja je aj jedno dievča (volajme ju Ivka P.) Keď bolo mladšie, nikdy si neuvedomovalo, čo doma má. Koľko krásy pokope. Vždy túžilo ísť niekde ďalej. Až odišlo študovať do väčšieho mesta. Mesto je na rovine, a keď tam Ivka bola prvý týždeň, pripadalo jej to zvláštne, tak trochu ko(z)mické, že vylezie na "kopec" a vidí do celého okolia. Keď tam bola dlhšie, začali jej chýbať práve vrchy a zeleň. A pri ceste domov (keď sa náhodou zobudila v autobuse) zistila, že sa blíži k domovu, pretože sa terén zvyšuje.
Dievča nemá rado jedného básnika (ešte stále jej nechýba). Ale myslí si, že je tu veľa iných ľudí, ktorí reprezentujú tento kraj (a mnohí ľudia z toho kraja ich nepoznajú). Iní spisovateľia, veľmi významná maliarka, ...
Keď Ivka P. prišla do toho väčšieho mesta, zistila, že niektorí ľudia poznajú ten kraj len kvôli hradu a lyžiarskym zjazdovkám. Bola však rada, že poznajú aspoň to, pretože u niektorých ľudí sa s stretla len s nechápavými pohľadmi a otázkou: "Kde je to miesto?" Vždy si myslela, že by Slováci mali Slovensko poznať, ale zistila, ako veľmi sa mýlila.
Zistila, že si niektoí ľudia myslia, že sú tam všetci sedliaci (aj napriek tomu, že sú tam mestá a ona je z jedného z nich). A potom zistila, že človek, ktorý jej to povedal ani nevie robiť s internetom (dúfam, že mu niekto dá prečítať tento článok).
Mrzí ju, že dospelí odtiaľto nepoznajú svoj erb a neučia o ňom svoje deti. Že nepoznajú históriu a ani len legendy. Možno sa učia históriu iných miest, ale nevedia, čo sa stalo tu...
Ivka bola taká istá, ale naštastie si včas uvedomila, že nie je všetko len mimo Oravy. Že my máme veci, o ktorých ostatní môžu len snívať...
