Aby som upresnila tú svoju nevôľu k určitému športu - nemám rada hlavne basketbal a volejbal. K volejbalu sa mi viaže jedna "milá" spomienka, ako mi raz pani učiteľka na základke hodila loptu od zlosti (nepochopila som jej vysvetľovanie, ako to mám správne hádzať) tak silno, že mi preletela cez prsty a tie ostali dolámané. A keďže basketbal sa hrá tiež s loptou, tak... Týmto som nechcela povedať, že som kvôli dvom či trom zlomeným prstom zanevrela na loptové hry (v skutočnosti som na ne veľmi kľavá). Nikdy nepochopím, ako sa niekto môže len tak naháňať za loptou, pre zábavu (hlavne, keď za to naháňanie dostávajú peniaze - a ľudia vo svete hladujú...)
Miesto akejkoľvek loptovej hry a vrhania všetkého možného (od kriketky až po granát) som bola ochotná behať. V prirodzenej dĺžke dráhy a v prirodzenom čase. Žiadne pachtenie, len sa tak vznášať vzduchom... To bolo moje. Miesto toho sme sa však naháňali za dobrými známkami z telesnej. A ešte som mala rada jednu vec, ktorá sa na telesných praktizuje: gymnastiku. Stojka bola síce pre mňa neprekonateľná, mostík som spravila len tak, že som ležala na podlahe (a to sa vraj za mostík nerátalo - pche), ale zato taký kotuľ letmo... To bola nádhera.
A aby sa za šport nerátali len moje telesné, tak musím spomenúť aj mimoškolské aktivity: v lete nič, a v zime lyžovanie (za tento šport som ochotná dať aj paprče do ohňa - najlepšie kuracie). Lyžovanie zbožňujem, pretože môžem vidieť všetko krásne biele v krásnych horách... Ach jo. Už aby tu bola zima a sneh:) A ešte preto, že môžem ísť s vetrom opreteky, teda aj s ostatnými turistami, potajomky zúriť na detiská, ktoré ma predbiehajú v radoch na vlek, a na ich rodičov, ktorí ma predbiehajú v radoch na varené víno. Taká malá nostalgia.
A ja by som skoro zabudla: ešte jeden šport praktizujem. Korčuľovanie. Ale nie to cestné, to som skúšala len raz a tie kolieska ma nejak predbiehali, tak som radšej vrátila korčule sestre. Myslím to ľadové. A keby ste vedeli, aká som hviezda na ľade... Akurát pred pár dňami som bola na klzisku, takže moje dojmy sú ešte silné... Postoj vyzerá asi takto: nohy na trištvrte metra od seba (veď musím mať nejakú stabilitu, no nie?), a aby ma nehodilo dozadu, tak som prehnutá asi ako dedo v reklame na "nejaký" gél proti bolesti kĺbov. Ruky mám v polohe orla pristávajúceho na vode (videli ste niekedy orla pristávať na vode???) a hlavu mám zaseknutú tak, aby som videla, na čo padám. A musím sa vám pochváliť: tentoraz som ani raz nezletela. Minulý rok o takomto čase som si na ľade (na štadióne, samozrejme) rozbila hlavu. A to len preto, že som porušila svoj bezpečnostný postoj a trocha sa narovnala...
Aby to nevyzeralo, že sa snažím len o tie zimné športy, mám rada aj jeden celoročný: plávanie. Plávam síce tak, že sa ma ľudia snažia zachrániť, ale aspoň sa udržím nad hladinou (teda, pokiaľ ma pod ňu nestiahne nejaký dobrodinec, vykrikujúc pri tom: "Ona sa topí, pomôžte mi ju vytiahnuť!"). No, ale čo by človek nedal za dobrých ľudí ochotných pomáhať...
Pozerám, že som sa nejak rozpísala. Možno, že zo mňa raz bude profesionálny športovec. V plavkách, s korčuľami na nohách a lyžiarskymi palicami v rukách.
