Ja som si vždy predstavovala tvorbu telenoviel asi takto: stretne sa zopár humoristov (štyria sú podľa mňa primeraný počet) krajiny, kde sa seriál plánuje natáčať. Vyberú si super krásne baby (z počiatku môžu vyzerať aj veľmi škaredo) a nejakých super úžasných chlapov. Ľudí si rozdelia nasledovne: chudobní srdcovodobrí ľudia, jeden chudobný zlosrdciar (ale len navonok, a len do trištvrte seriálu. Potom nastane jeho zázračný prerod v dokonalosť samu), bohatí intrigáni a jeden bohatý dobrý pán, súcitiaci s chudobnými, napriek odporu celej rodiny.
Keď už majú postavy, prejdú na dej (ten je v telenovele veľmi zložitý, možno vymýšľaním zaberú aj viac ako 20 minút. Možno...). Začiatok môže byť aj takýto: chudobné, ale nádherné dievča ide slúžiť do bohatej rodiny vyššej kasty - nezabúdame na to, že vo vyššej kaste sú všetci krásni, ale absolútne neempatickí - kde sa skamaráti s bohatým synkom ešte bohatšieho majiteľa haciendy. Otcovi je viac-menej jedno, s kým sa jeho syn stýka, ale jeho mama trpí záchvatmi vrodenej hystérie pri každom pomyslení na svojho syna s tou "cundrou". Hystériu si tajne lieči alkoholom - v kombinácii s liekmi zaberá lepšie. Rozhodne sa teda zlikvidovať tú "špinu", čo sa jej snaží ukradnúť syna.
Do ničenia zapojí nejakého svojho oddaného sluhu - otroka, môže to byť aj najlepšia priateľka, milenec alebo dcéra, ktorá sa už nemôže pozerať, ako jej matka trpí (a hlavne sa nemôže pozerať na tú slúžku, ktorá jej chce ukradnúť brata - môže ho aj tajne milovať, o to bude príbeh strhujúcejší). Spolu pripravia puč, ktorý však nevyjde a zomrie hlavný dobrý aktér telenovely. Mama to nemôže prežiť, obviňuje zo smrti svojho syna slúžku, ktorá svoj smútok lieči vyplakávaním sa na pleci dobrého priateľa - tento je však vo vnútri duše zlý, možno aj tajne spolupracoval na tom puči. Po dlhom časovom období (asi dva týždne od pohrebu) sa slúžka rozhodne, že začne chodiť s najlepším priateľom. Keď už všetko vyzerá skoro dokonale, stane sa neuveriteľná vec.
Priateľ havaruje. Dostáva sa do nemocnice, je však v kóme a preradia ho na izbu s jedným pacientom, ktorý už takto spí vyše dvadsať rokov. Nešťastná slúžka, rozhodnutá oplakávať ho, až kým sa nepreberie, sa za ním vydá do nemocnice. Vojde do izby... Hodí sa k posteli, plačúc a vydávajúc neidentifikovateľné zvuky... Po chvíli sa upokojí a rozhliadne sa. Pacient na vedľajšom lôžku má prikrytú tvár... Trocha nadvihne tú plienku, a... Opakuje sa emočný výlev od "vojde do izby..." Je to naozaj on? Jej večná láska? Rýchlo však zistí, že to nie je mŕtvy bohatý pán, lebo tento má na zadku vytetovaný čiarový kód (ako sa slúžka dostala k zadku nechávam na fantázii čitateľa:). Nasleduje hysterický prejav hodný víťaza športky, slúžka sa dáva do pátrania. Spojí sa so sestrou a cez setrinho kamaráta kamoša otca (znám lidi, kterí znaj lidi) zistí, že je to... STRATENÉ DVOJČA!!! Áno, je to neuveriteľné, milý čitateľ, ale je to tak. A neuveríš, čo sa stane teraz. Na základe pozitívneho pôsobenia prítomnosti slúžky v izbe sa dvojča preberie, dozvie sa, kto je, čo je a čo s ním bolo tých vyše dvadsať rokov a... zamiluje sa... Beznádejne... Do slúžky (of course).
Preberie sa však aj priateľ po autonehode. Ten, keď však vidí, kto je na vedľajšom lôžku, rezignuje. Rozhodne sa, že nechá ísť slúžku za svojím šťastím, ktoré sa jej zjavilo v podobe strateného dvojčaťa. Veru, koniec bude dojímavý. Bude tam svadba a kopec kvetov a aj matka, ktorá takto našla svojho strateného syna a odpustila slúžke, pretože sa z nej stala veľkodušná žena, rozhodnutá žiť tak, aby pomáhala najmä chudobným.
Ach, milý čitateľ, až mi vyhŕkla slza, keď som sa dozvedela, ako šťastne to skončilo...
