Milé dámy (a iste aj páni), určite to poznáte. Celé dni som zavretá v škole, večer dojdem domov a zjem všetko, čo vidím. A tak ku koncu semestra sa náhodou pozriem do zrkadla... A tam je nejaká buchta. Po tom, ako jej dvadsať minút slušne dohováram, aby láskavo uhla a prestala ma napodobňovať zistím... Áno, to som ja. A celé mi to dojde.
Pravidelne na konci semestra sa na mne zvykne odzrkadľovať môj životný štýl (sedím, učím sa, necvičím, občas sa prejdem po meste - keď treba nakúpiť potraviny), pravidelne ma to vyľaká a pravidelne si poviem:"Tak, a oddnes začínam chudnúť." Ráno vstanem, plná entuziazmu, že zase budem taká, ako po prázdninách. Prvý deň hrdinsky vydržím len o čaji, na obed ťažko odolávam cestovinám (áno, študentská strava), večer siaham po nejakých suchároch, potom ich zase odložím a celá šťastná, že som to tak úspešne vydržala, si líham spať. Za normálnych okolností hlad nejak nepociťujem, ani keď sa zabudnem najesť, ale v prípade diéty som ešte štyri hodiny hore, lebo som strašne hladná a nesmierne mi škvŕka v bruchu.
Druhý deň ráno: ledva sa preberiem a s rozlepenými očami idem k zrkadlu. Tam je však ešte stále tá stvora zo včerajška, navyše je strapatá a rozospatá. To je strašné, už celý deň som nejedla a stále nič! Odhodlám sa teda, že vydržím aj druhý deň. V kuchyni prichádzam na to, že hlad sa dá určite zahnať tým, že budem piť vela tekutín. Tak na raňajky vypijem liter čaju a odchádzam do školy. Počas veľmi dôležitej prednášky mi pravdaže na celú prednáškáreň škvrčí v bruchu a navyše sa mi chce cikať. No super, takže risknem, že stratím kontext a vytrácam sa na záchod. Po chvíli sa hladná, ale vycikaná, vraciam na svoje miesto. Cez prestávku si poviem, že vari to nedoženiem k nejakej anorexii alebo bulímii, alebo k vredom na žalúdku, žlčovým kameňom, a tak ďalej (už som spomínala, že som hypochonder?:-), tak sa vyberiem do obchodu niečo si kúpiť. Úplne najlepšie niečo sladké.
Vraciam sa z obchodu, v rukách nesiem pakel nutely, pätoro dobošiek a jednu minerálku. Z nutely si chcem dať len trocha, a aj to až doma, ale zrazu sa odniekiaľ zjaví lyžička, no nedám si, keď mám tú možnosť... Po pol balení si poviem, že mi je zle, zapijem to minerálkou a zrazu ma chytí chuť na dobošku. Tak ju spakujem. A v tom si uvedomím, že som chcela chudnúť. No, čo už, keď už, zase musím začať od zajtra...
