Je slnečný deň. No všade vidno hviezdy. Nie všakna nebi, ale v tvárach. V niektorých jedna, v iných dve, v ďalších celésúhvezdia či galaxie. Trbliecu sa a blyštia, akoby chceli vniesť dotohto momentu aspoň kúsok krásy. No nejde to. Nedá sa. Ani keď spôsobivým mihotaním stekajú po lícach. Ani keď sa nenapodobiteľneodlepujú z pokožky a letia k zemi. Ako kométy - padajúce hviezdy. Čoby to bolo želaní. Stovky, možno tisíce. A možno viac. Kto by ichpočítal. A načo? Keď želaním za všetky je len jedno jediné. Vráť sa!
Vystúp z tmavej zeme, do ktorej klesáš, zotri smútok z našich tvári aprinavráť jediným úsmevom a pohľadením radosť do našich srdcí a duší.Prosím! Či chceme tak moc?
(Na pamiatku mojej milovanej starej mamy, ktorá dnes po dlhej a ťažkej chorobe navždy opustila tento svet ...)
