Krásne slnečné ráno ma priam vyzývalo na moju vysnívanú cyklojazdu k Plaveckému hradu. Pred troma dňami mi to nevyšlo nepoznajúc terén a optimálnu trasu, uviazol som zabahnenom stúpaní severnej prístupovej lesnej cestičky. Teraz už vyzbrojený dôkladnou prípravou, strávenou študujúc turistickú mapu a po četovej konzultácii s cyklokamarátom, som bol odhodlaný naplniť svoju misiu a vystúpať k vytúženému cieľu - hradbám Plaveckého hradu.
Uháňam aj novoobjavenou cestou naprieč Vojenským obvodom Záhorie od Studienky k Plaveckému podhradiu. Asfalt strieda piesok, ale aj povrch s drobnými kamienkami a ja krútim pedálmi ako besný pes odstreľujúc kamene a kamienky spod mojich zubatých plášťov. Zvyšujúc svoju rýchlosť odpaľujem ich intenzívnejše a razantnejšie pripomínajúc streľbu pohyblivého samopaľného hniezda. Ani som sa nenazdal a vychádzajúc z voňavého borovicového lesa som na obzore spatril svetlošedú siluetu Plaveckého hradu.
Celý vytešený sa v lúčoch júnového slnka svižne blížim k podhradiu tešiac sa na môj gravitačný zápas. A už je to tu, najskôr asfaltová cestička vľavo popri cintoríne a hneď za ním kamenistá rampička stúpajúca k nebesám. Tá ma doviedla na zelenú rozľahlú lúku s vysokou trávou a jej ostrými steblami šľahajúcimi do mojich krvou napumpovaných cirkulujúcich lýtok. Stúpanie je neustále strmšie a strmšie a ja upotený a upachtený so slnečnými paprskami opierajúcimi sa o môj prehriatý chrbát pomaly sa vnáram do húštiny tmavého lesa.
Ako tak vyžmýkaný od posledných kvapiek môjho potu stúpam k hradu v ovlažujúcom tieni lesného porastu popri malebnej lúčke, zrazu som na nej neisto spozoroval tancujúce lesné víly v priezračných trblietavých šatičkách.
Uvažujem, však som namôjveru nič fantaziogénneho nepožil. Pravda stúpanie je síce krátke, ale riadne strmé, dá poriadne zabrať a v tej mojej hlave asi veľa okysličenej krvi nezostalo, tak asi vidím aj to čo vlastne nevidím.
Celý vyčerpaný od námahy som s mojim píniovozeleným horáčikom hrdinsky vystúpal bez akéhokoľvek prerušenia až k hradbám Plaveckého hradu. Zosadol som celý roztrasený z bicykla a zhlboka sa v predklone vydýchal sledujúc kvapôčky môjho potu ovlažujúce snehobielu vápencovú skalu. Tam som sa aj dobre najedol, výdatne napil aj dostatočne oddýchol.
Takto spokojný vydýchaný s vykŕmenými svalovými vláknami som sa vybral opatrným zjazdom naspäť do dediny mysliac na môj nešťastný tigríkový pád spred roka. A zase kukám mojim sviežim zrakom na tú lúku a tam opäť očarujúco krásne lesné víly v priezračných trblietavých šatičkách tancujúce bosými nôžkami jemnučko hopkajú po stebielkach orosenej trávy. Opatrne som zišiel z bicykla a oprel ho o kmeň košatého stromu. V duchu si hovorím, odfotím si ich a doma uvidím, či uvidím.
A už im aj kričím, „Hej, nádherné lesné víly, smiem si Vás odfotiť?“ Oni na to jemnulilinkým šepotavým hláskom „Môžeš statočný princ.“, a ja na to „Statočný síce som, ale som len obyčajný veterinár“. Na to mi víly odpovedali rezonujúcim do diaľky sa rozptýľujúcim hlbokým tónom „Tak si nás môžeš všetky vyšetriť...“.
Oooj, aj som sa veru hororovo vydesil, rýchlo ich odfotil, nasadol na bicykel roztočil naplno pedále a bleskovo upaľoval ignorujúc moju nepríjemnú minuloročnú skúsenosť.
Zrazu stojím v našej obci doma pred kovanou čiernou bránkou uvedomujúc si, že si neviem spomenúť ani čo len na nejaký kratučký úsek z mojej cesty návratu. Akoby som preletel záhadnou vesmírnou červičiou dierou v strmom rýchlom zjazde v húštine tmavých tieňov. Asi som po ceste naháňal čas a vlastne čoby, však niečo podobné som už vlastne zažil niekoľkokrát. A tak som pokojne pokračoval v mojom tradičnom pobicyklovom rituáli. Sprcha, horúca kávička s mliekom a bohatou dávkou nášho domáceho sladučkého medu. V kľude som ju na gauči popíjal a popritom zajedal vianočku s maslom a aby toho medu nebolo málo, tak ten tam tiež nechýbal. Taká medová pochúťka má pre mňa blahodarný účinok po každej výdatnej námahe. Potom celý vzrušený od zvedavosti som zapol môj smartfón s poškodeným displejom a pozrel sa na tú fotku z lúky v lese pod Plaveckým hradom.
A čo nevidím, žiadne tancujúce víly v priezračných trblietavých šatičkách, ale rúče devy stojace v hlúčiku v šatách čiernych ako kŕdeľ havranov a dokonca za nimi aj traja rúči mládenci takisto celí v čiernom.
Hádam musím tvrdšie trénovať a menej snívať v hustom lese.
