Ponorený v mojich pochmúrnych myšlienkach po čerstvom neutíchajúcom traumatickom zážitku
https://dennikn.sk/blog/1941425/brutalny-policajny-zasah-proti-cyklistovi/?ref=box
som sa plížil v depresívnom tempe smerom k hraničnému priechodu Valtice – Schrattenberg a zrazu z ľavej strany počujem typické rakúske „SERVUS“. Zjavil sa ako taký zázračný deduško na osedlanom karbónovom tátošovi. A takto svorne bok po boku sme spolu v konverzačnom tempe šľapali ďalej. Moja nálada sa zrazu zmenila na nepoznanie k lepšiemu a celú cestu sme obaja vysmiaty ako dve lečá viedli spontánnu cyklisticko rakúsku konverzáciu.
Tesne pred Schrattenbergom stála po zuby ozbrojená vojensko policajná eskorta. Aj keď sme nešli úplne predpisovo, usmiali sa na nás, pekne pozdravili, zamávali a my sme im tie sympatické pozdravy radi opätovali .
Rozlúčili sme sa dolu v dedine na križovatke. Pochválil som mu jeho karbónového tátoša a on na oplátku moje nové karbónové kolesá. Ja mu na to, že to bol môj prvomájový darček k 50ke. A on, že má rovnako starého syna.
Ďakujem Vám pán Karl Hirsch z Hohenau, stretnutie s Vami bolo láskavým pohladením mojej zlomenej duše.
Niekedy k tej lepšej nálade stačí tak málo, konkrétne u mňa iba 5 km, čo je cca vzdialenosť na druhý breh rieky Morava.
