O dva dni neskôr...Dôvera je vlastne synonymom slova nestálosť. Je jednoduché o ňu prísť a ťažké ju získať. Ale čo v prípade, že sa nachádzame medzi týmito pólmi? Čo ak sme ju nezískali, teda ju nemáme, a preto je nemožné ju stratiť? Je možné založiť fungujúci vzťah bez toho, aby sme tomu druhému dôverovali? Je možné fungovať vo vzťahu, ak vás prenasledujú „zlé predtuchy“? Nie. Je však možné založiť vzťah s niekým, o kom si sami nahovárame (rozumej klameme sami seba), že mu/ jej veríme. V takom prípade nás nebolí fakt, že nás partner podviedol resp. sme o neho prišli, nie. Dotkne sa nás skôr rozplynutie sa oparu sebaklamu. Vlastne by sme sa mali poďakovať, znie to nenormálne, ale za takéto prebudenie, hoci trochu nepríjemné nemôžeme nikomu nič vyčítať. Je to len naša chyba. Teoreticky by sa dokonca dalo povedať, že nám, vo väčšine prípadov už bývalý, partner urobil láskavosť. Otázka teda znie: oklameme sami seba a budeme tvrdiť, že zneužili našu dôveru alebo sa poučíme a budeme konečne dôverovať sami sebe?
Jednoducho komplikovane otazky
Pred dvoma dňami som bola spolu s niekoľkými priateľmi von a náš rozhovor sa zvrtol na tému ženy – muži a muži – ženy. Prečo ženy klamú a muži podvádzajú? Je práve to príčinou všetkých nedorozumení? Ak nie, tak čo potom? Prečo je také ťažké povedať pravdu a prečo ešte ťažšie akceptovať ju bez ohľadu na to, aká je? Veď ak by sme to dokázali naše životy by sa značne zjednodušili. Možno to je to, čoho sa tak bojíme. Nemáme strach z komplikácií – sú ľudské, máme strach z jednoduchosti. Preto je také ťažké žiť vo vzťahu s niekým. Hľadáme v ňom čosi zložité, akýsi rébus, a pritom je to len jednoduchá chémia? Alebo sme my príliš jednoduchí, aby sme pochopili komplikované vzťahy? Pravda bude asi niekde uprostred. Napadá mi ešte jedna vec: nevyrábame si tie problémy sami, aby sme mohli ospravedlniť svoje sebectvo a egoizmus, neschopnosť dávať a deliť sa?
