„Au, prepáčte“
„To je v poriadku“
Nič. Ďalšia bezvýrazná tvár a predsa čímsi zarezonovala. Hoci len prudkou a náhlou bolesťou hlavy po náraze, no je to rozdiel. Budem si ju pamätať. Len nasledujúcich 5 možno 10 minút, na tie predtým som zabudla v prvom momente a rovnako zabudnem na túto aj tie potom. Avšak nie úplne, čosi z nich vo mne ostane. Bude to dosť na napísanie niekoľkých riadkov? Nie, teraz je ešte priskoro. Je lepšie nemyslieť, tak sa vyhneme zrážke aj tomu, aby sme svoju pamäť museli zaťažiť 10 minútovou spomienkou na človeka stojaceho pol metra (hádam ani toľko nie) od nás. Bez slova kráčame popri sebe so sklonenými hlavami. Zvláštne...veď neprší, vôkol nepoletujú jemné snehové vločky.