Nastúpite do autobusu, kúpite si lístok (poradie týchto dvoch krokov možno aj vymeniť), do uší sa vám dostanú prvé nemastné – neslané tóny pseudohudobníkov typu Senzus a vy si uvedomíte, že vás čaká nekonečná hodina strávená v skutočne hodnotnej spoločnosti. Pred každou takouto výpravou akosi naivne dúfam...Práve dnes, práve teraz stretnem toho pravého ....šoféra – ľudomila. Zatiaľ sa tak nestalo – dôležité je neprestať aspoň dúfať. Ale o to mi tu teraz vôbec nejde. Hudobný vkus Slovákov je samostatná (pomerne obsiahla) téma – možno niekedy nabudúce. Akonáhle sa dostaneme z kultúrneho šoku, začneme sa rozhliadať po autobuse a chtiac – nechtiac, vedome – nevedome popierať niekoľkostoročné teórie, ktoré pre nás sociológovia tak pilne vymýšľali a dokazovali.
Azda najpopulárnejšou z nich je teória o človeku ako tvorovi spoločenskom...Aj napriek tomu (alebo práve preto?) sa každý cestujúci snaží nájsť si voľné sedadlo, ktoré by mohol okupovať celkom sám. Ak sa to nepodarí resp. podarí sa to niekomu inému, ostávajú nám ešte 2 možnosti (tie existujú vždy): 1. prisadnúť si k niekomu – znie to zavádzajúco jednoducho 2. ostať stáť, čo síce tvaruje lýtka, ale po hodine prešľapovania a balansovania na opätkoch prestáva akákoľvek sranda.... Ľudia sú pohodlní. Mnohí si zvolia prvú alternatívu, no ani to sa nezaobíde bez značných komplikácií. Skúste si narýchlo vybrať 1 človeka z 20. Mne osobne to často pripadá ako nákup obuvi(trochu dehonestujúce avšak o to úprimnejšie prirovnanie). Rovnaké strihy, iná cena. V podstate si kúpite to isté...
Uznajme...Je to trochu absurdné. Tomuto autobusovému tendru venujeme toľko pozornosti, akoby sme mali záujem o serióznu komunikáciu so spolutrpiteľom, pričom rozhovor sa začína obligátnym: „ Máte tu voľné?“ a končí kývnutím hlavy alebo – v lepšom prípade – neartikulovaným, otrepaným a vrcholne neoriginálnym „U – hu“. V skutočnosti takéto „sedadlové známosti“ bývajú oveľa intímnejšie ako si uvedomujeme...vďaka mobilným technológiám 21. storočia. To ony majú na svedomí, že vás spolucestujúci – aj bez vášho súhlasu či aspoň upozornenia – včlení do svojho osobného života a obšťastní duchaplnosťami ako: „To fááákt? Ja sa asi poserem...“ , „Už si mu povedala, že ho nemusíš?“, „Jéééžiši, a to akože čo mám teraz robiť?“ alebo „Hej, mojko, určite...“ a potom začne dotyčná osoba (nie nevyhnutne ženského pohlavia) vydávať čudné zvuky, pravdepodobne svojsky pojaté bozky(ako som sa dovtípila až o chvíľu) .
Kvôli tomu a ešte n – počtu iných dôvodov ostávam stáť. Mám z toho fajn pocit – stal sa zo mňa najpravidelnejší zákazník obuvníctva.... Hovorí sa: „Najprv si pozametaj pred vlastným prahom“. Ja to neurobím. Radšej budem zaberať celé sedadlo sama (spolu s taškou a knihou) alebo ničiť opätky svojich nových topánok s vedomím, že okrem môjho sluchu a šedej mozgovej hmoty robím radosť aj niekomu inému...pánovi s prešedivenými fúzmi...pánovi obuvníkovi.