vyššie uvedených právnych noriem tolerovať, zakrývať alebo dokonca aj porušovať. Nechcem upriamiť pozornosť na okolnosti, ktoré môžu byť ako poľahčujúce, tak aj priťažujúce. Chcem sa dotknúť predovšetkým konfliktu medzi záväzkom dodržiavať právne normy na strane jednej a svedomím (navonok aj vnútorne slobodného) voleného predstaviteľa samosprávy na strane druhej.
Počas osemročného výkonu funkcie poslanca OcZ som sa stretol s javom, ktorý môžem pokojne nazvať „konflikt svedomia“. Ako poslanci sme sa raz dozvedeli skutočnosť, ktorá priam kričala o tom, ako je znásilnené právo. Chceli sme v tom mať jasno, preto sme sa začali pýtať. Lebo tak, ako príčinou nami odhalenej habaďúry mohla byť len čisto ľudská nedbalosť či slabosť, mohol ňou byť aj tvrdý úmysel a zámer. Teda pri rozoberaní tejto habaďúry sme narazili na barikádu zamlčiavania, prekrúcania a zahmlievania, a tak nám neostalo nič, len si to po vlastných kanáloch overiť, či náš úsudok o podozrení z „namočenia sa“ je spávny, alebo nie. Po konzultácii s poslancom Národnej rady SR a kontrolórom jedného veľkého slovenského mesta sme došli k poznaniu, že ako obec sme pravdepodobne zotrvávali v stave podvodu voči štátu. A že rozsah škody, ktorá by pre obec vznikla po prevalení sa tohto prípadu by spôsobil malú ľudskú tragédiu zodpovedným a pre obec finančnú záťaž, ktorá by vyčerpala obecné zdroje na niekoľko rokov. Čo robiť v takej situácii? Na jednej strane zodpvednosť voči Ústave SR a zákonom tejto krajiny, na ktoré sme ako poslanci sľubovali (a ktoré by sme mali dodržiavať aj bez sľubu), na druhej zodpovednosť voči konkrétnemu ľudskému osudu, rodine, ktorá by bola zásahom štátnej moci sekundárne tiež postihnutá a tiež aj voči občanom Sečovskej Polianky, ktorí by znášali následky za zlyhanie niekoho iného.
Tento „konflikt vo svedomí“ sme riešili väčšinou každý podľa toho, ako silné bolo u neho to protichodné pôsobenie síl. Na otázku „Čo s tým?“ väčšina odpovedala v zmysle, že ak sa to prevalí, škody morálne aj finančné budú veľké, a že dotknutá strana to určite bude úspešne interpretovať tak, že pred občanmi budú nakoniec pripísané nám, poslancom. No okrem obáv o seba (mám taký pocit aspoň u niekoľkých) prevládol predovšetkým pocit zodpovednosti voči našim občanom. Síce vyvinuli sme určitý tlak na to, aby sa veci dali do poriadku, no tento „neporiadny stav“, za ktorý hrozili obci niekoľkomiliónové sankcie trval viac ako 30 mesiacov.
Nič „nebuchlo“, nikto z nás – vrátane mňa – nepodnikol žiadne kroky (aspoň doteraz o nich neviem) na to, aby u nás nastal zákonný stav. Veci sú teraz v poriadku aj preto, lebo to, čo malo byť dávno už je tam, kde to má byť, ale aj preto, že v čase, keď to premlčané nebolo, nikto to neotvoril. Otázne je, ako by sme všetci vysvetľovali, ak by k nám na námatkovú kontrolu prišla Správa finančnej kontroly a my by sme do štátneho rozpočtu vracali miliónové sumy. Tie vysvetlenia by boli všetko iné, len by neboli schopné potvrdiť zákonnosť výkonu našich funkcií – poslancov aj štatutára obce.
Prevalením tohto problému by sa okrem kalamity v ľudských osudoch a financiách obce zabezpečila istá neúčasť vtedajšieho štatutára obce v komunálnych voľbách 2006. Nikto k takému drastickému kroku však nepristúpil. Ostalo to teda (aspoň podľa mňa) ako ponaučenie do budúcna pre štatutára našej obce.
Pre viacerých z nás táto situácia bola „konfliktom s vlastným svedomím“, všetci sme vedeli, že toto nie je žiadne sranda. No väčšina to jednoducho chcela len nejako rozchodiť. Pre mňa to však nebol iba problém, ktorý bol, a ktorý už nie je. Pre mňa to ostalo vo vedomí zafixované ako jedna z možných schém správania sa verejných funkcionárov. Príklad, čo všetko je možné v právnom štáte. Dlhodobé prekrúcanie, zahmlievanie, zatajovanie a po poslaneckom „odhalení“ ironické bagatelizovanie možných následkov a škandalizovanie tých, čo sa „veľa pýtajú“ svedčili a doteraz svedčia o tom, že zodpovedný za vznik takéhoto stavu nemá základné predpoklady na výkon funkcie voleného predstaviteľa samosprávy. Viem, že toto s konečnou platnosťou a určitosťou môže vyriecť len štátna inštitúcia na to určená. To, že takýto úradný výrok nemáme zďaleka neznamená, že to nie je pravda. Znamená to, že nikto nemal záujem ubližovať nikomu.
Práve pre tento nezvládnutý „konflikt svedomia a zákona“ ešte ako predseda Kresťanskodemokratického klubu Sečovská Polianka som vo Vestníku Kresťanskodemokratického klubu Sečovská Polianka z roku 2005 napísal: „Preto budem pracovať vo verejnosti tak, aby v komunálnych voľbách 2006 došlo k čo najhlbšej generačnej výmene vo volených orgánoch obce – počnúc pani starostkou a končiac poslancami. Ako pani starostka tak aj väčšina nás poslancov - sedem z deviatich pôsobíme druhé volebné obdobie - za tento stav nesieme plnú zodpovednosť.“ Ako vtedy, tak aj teraz si myslím, že ako starostovia, tak aj poslanci radi o sebe vytvárajú dojem na verejnosti o svojej dôležitosti a nenahraditeľnosti, a pritom neraz akože „neskúsení nováčikovia“ s poctivým a čestným prístupom toho môžu dosiahnuť viac. Aj preto ja sám som si ďalšie kandidovanie na poslanca OcZ Sečovská Polianka v komunálnych voľbách v roku 2006 nedovolil predovšetkým z úcty k sebe samému. Tváriť sa totiž pred občanmi, že bolo všetko v poriadku by bolo nezdravé. A k tomu naša obec má dostatok schopných a šikovných ľudí, ktorí príležitosť poslúžiť spoločnému dobru nedostali možno práve pre silné puto, ktoré sa po rokoch vytvorilo medzi nohavicami a stoličkami našich poslancov. Posledné voľby v Sečovskej Polianke to aspoň trochu narušili.
Na záver jeden odkaz voleným predstaviteľom samosprávy na našich dedinách zvolených za KDH: Slovenská republika sa v zmysle svojej Ústavy neviaže na žiadne náboženstvo. Na túto Ústavu a naše zákony ste sľubovali, že ich budete dodržiavať. Preto pri sporoch medzi „kresťanským svedomím“ a zákonom treba uplatňovať zákon. Tí, ktorí tvrdia, že sa rozhodujú predovšetkým podľa svedomia, a teda pripúšťajú aj porušovanie zákona, tí funkcie volených predstaviteľov samosprávy vykonávajú nelegitímne. Ak sú situácie, kde to možné nie je pre hrozbu neúnosného postihu veľkého rozsahu, tak to treba asi riadne priznať. Pred svojimi voličmi. Ak nie, voliči vás oprávnene "hodia" do jedného spoločného koša s ostatnými, a urobia spoluzodpovednými aj za to, čo ste v skutočnosti nezapríčinili. A hoci by to vám (nám) to malo ohroziť politickú kariéru, či by ste preto dokonca v politike aj skončili. Lebo ako viete, v samospráve sa točia a stále budú točiť veľké peniaze, ktoré so sebou prinášajú aj moc a záujmy. A kto má byť pre našich občanov garantom spoločného dobra a čestnosti vo verejnom živote, ak už nie politici kresťanskej demokracie? Nakoniec aj o tom sú štvorročné volebné cykly, lebo okrem únavy voleným zástupcom ľudu občas hrozí aj deformácia ich chrbtíc. A to my predsa neradi.
