Ako nepretržitému voličovi najstaršej ponovembrovej strany mi nie je jedno, či sa trend poklesu vplyvu tejto strany v našej spoločnosti zastaví a začne postupne narastať, alebo bude pokračovať tak, ako doteraz.
Nebolo mi príjemné, keď nás opúšťali národne orientovaní členovia začiatkom 90. rokov, no veril som vedeniu, že národný princíp nesmie byť tým najdôležitejším. To boli pri prvých víťazstvách aj prvé straty sympatií verejnosti naklonenej aj tej nenaklonenej.
Nebolo mi príjemné, keď zo slovenských parlamentných strán jedine táto naša nehlasovala za našu prvú demokrarickú Ústavu SR. No veril som vedeniu, že tento principiálny postoj je dôležitý na poukázanie unáhlenosti, nepripravenosti a nekompetentnosti vtedajších hlavných protagonistov delenia republiky. Toto boli ďalšie morálne víťazstvá, ale aj ďalšie straty.
Nebolo mi príjemné vidieť, ako s našim dovtedajším podpredsedom Dzurindom a s ľuďmi okolo neho vedenie strany zvádzalo zápas o „dvojité členstvo“. No veril som, že rozhodnutie snemu, ktoré to neumožnilo, ju zachránilo od postupnej asimilácie novovznikajúcim politickým zoskupením. A hoci toto rozhodnutie napomohlo aj neskoršiemu zloženiu stredopravej koalície, malo dosah aj na jej neslávny koniec. Neslávny koniec spočíval na schopnosti „nedohody“ bývalých spolustraníkov. Pre veľkú časť verejnosti takéto spôsoby boli neprijateľné, a takými ostali aj doteraz. Víťazstvo na sneme nezabránilo prehre vo vláde. Toto boli ďalšie straty.
Nebolo mi príjemné sledovať predohru aj samotný snem strany, na ktorom na miesto dirigenta nášho orchestra kandidovali pán Hrušovský a pán Figeľ. Nového predsedu strany som prijal v duchu dobrej tradície za svojho. No spôsob „vytláčania“ jeho protikandidáta nezanechal dobrý dojem nielen na mňa, ale aj na veľkú časť verejnosti, ktorá sa už v tom čase prestávala o nás čím ďalej, tým nenej zaujímať. Tu boli ďalšie straty.
Príjemný nebol ani odchod z vlády. Tu som spolu s verejnosťou nemohol nevidieť, že nie svedomie, ale jeho absencia na oboch stranách bola dôvodom rozpadu vlády. Iné personálne obsadenie čo len v jednej zo strán sporu by znamenalo vládne pokračovanie bez straty tváre. No z vlády sa vystúpilo, a aj tvár sa stratila. Nezvrátia to žiadne argumenty.
Nebolo mi príjemné sledovať dezorientovanosť našich predstaviteľov v čase rozhodovania sa o spôsobe komunikácie s víťazom volieb v roku 2006. Táto na verejnosti prezentovaná strata orientácie vyústila do oneskoreného prejavenia záujmu o začatie rozhovorov. Keď už druhá strana aj tak nemala záujem. Tu zvíťazil predseda strany nad oponentmi, no strana aj napriek dobrým úmyslom prehrala na verejnosti. Hodnoverné argumenty na osobné odobrenie tejto situácie ani pri najlepšej vôli som nenachádzal.
Nebolo mi príjemné sledovať priebeh príprav a samotný posledný snem strany, na ktorom sa rozhodovalo o novom vedení. Víťazstvo terajšieho predsedu by malo znamenať začiatok stabilizácie pomerov v strane. Odchodom jeho protikandidáta a niekoľkých silných osobností sa stabilizácia aj začala. No vyzerá to skôr na konzervovanie dosiahnutej úrovne.
Za najväčšiu stratu pokladám to, že drvivá časť verejnosti už od našej strany ani nič nové nečaká. Stávame sa postupne nezaujímavou súčasťou politického neba na Slovensku, akýmsi mráčikom, ktorý keď z oblohy zmizne, tak to nikto ani nezbadá. Toto je terajší trend. Ani kauza s Klepáčom, či s Ústavou SR, či s Dzurindom, či s Palkom neznamenala také ohrozenie našej budúcnosti, ako terajšia situácia. Keď to trochu rozoberám, že prečo asi sme mali taký vývoj, napadajú ma dve veci.
Prvá: Pre silnú víziu, personálne aj hodnotovo vyrastajúcu z túžby po slobode, po demokracii ešte kdesi v osemdesiatych rokoch bolo našej strane akoby súdené vstupovať do ťažkých a zničujúcich zápasov s každým, kto túto víziu už v podmienkach po roku 1989 ohrozoval. Z našej strany sa stala armáda, ktorá vybojovala cenné víťazstvá, no narobila si aj mnohých nepriateľov. A mala aj enormné straty. Členovia strany, voliči, verejnosť a aj naši politickí partneri sú z bojov unavení. Tu dávam za pravdu terajšiemu vedeniu.
Druhá: Viacerí vo vedení strany si víziu kresťanskej demokracie za posledné desaťročie začali vykladať po svojom, neexistoval jednotný názor na to, aké sú ciele a aké sú prípustné prostriedky. Vznikali postupne osobné animozity a ich nositelia sa povzbudzovali každý svojimi argumentmi, vznikali rôzne prúdy. Terajšie vedenie strany či chce, či nechce, je iba jedným z týchto prúdov.
Kvôli absencii ducha konštruktivizmu, personálnej integrácie a faktora hodnotovej syntézy, ktorá pretrváva vo vedení strany už takmer desať rokov celej kresťanskej demokracii hrozí, že jediné, čo bude schopná, je znovu sa úplne lacno ponúkať do partie terajšej najsilnejšej vládnej strane.
Riešenie je pre terajšie vedenie možno ťažké, pre celú stranu objektívne potrebné a prijateľné. Zastaviť trend živenia vzájomných animozít, ktoré nás vnútorne rozleptávajú a na verejnosti zosmiešňujú. Nastoliť tendenciu hodnotového aj personálneho spájania sa rôznych prúdov v rámci kresťanskej demokracie.
Je žiadúce do čela našej strany zvoliť si muža, ktorý jediný má predpoklady postupne vrátiť našej strane hrdosť na hodnoty, ktoré vo verejnom presadzuje. Zvoliť si na svoje čelo muža, ktorý má vysoký rating ako doma, tak aj v zahraničí. Muža, ktorý má skúsenosti z politického prostredia ako málokto. Muža, ktorý bude stranu a následne spoločnosť pozitívne motivovavať a integrovať. Ktorý má dar spájať, nie rozdeľovať. Muža, ktorý ako jediný z možných do strany aj do spoločnosti prinesie pokoj. Muža, ktorého ľudský aj politický kapitál je dosiaľ takmer nevyužitý. Muža, s ktorým na čele strany sa nikto z našich voličov nemusú báť ísť do vládnej koalície ani s Goliášom.
Pretože je táto cesta možná, je aj reálna. Som optimista.
