Nakoľko spoločenstvo Rodina bolo založené chorvátskym kňazom prof. Kolakovičom ešte niekoľko rokov pred Víťazným Februárom 48 s úmyslom akejsi prípravy na život v komunistickej diktatúre, ktorú už vtedy tento kňaz predvídal, zatknutie a vypočúvanie členov Rodiny bolo akosi aj očakávané. Otázka, ktorú si kladiem znie: Aký mali vlastný podiel samotní členovia Rodiny na problémoch, ktoré ich v ľudovodemokratickom zriadení pod vedením Komunistickej strany Československa čakali? Veď keď už roky vopred očakávali príchod režimu, ktorý valcuje odporcov bez rozdielu, nemali sa azda skôr pripravovať na to, ako bez ujmy na zdraví, bez straty spoločenského uznania a profesionálneho rastu tento nový režim prežiť?
Vo vyšetrovacej väzbe, trvajúcej niekoľko rokov okrem štandardných humánnych vyšetrovacích metód zažili mesiace na samotke a rôzne iné formy mučenia. Podľa zdrojov napr. S. K. musel stáť 50 hodín bez spánku. Je zaznamenané, že S. K. pri výsluchoch počas troch rokov trpezlivo mlčal, no na súde pri svojej hodinovej obhajobe povedal aj toto: „Vy máte síce v rukách moc, ale my máme pravdu!" Po vyšetrovacej väzbe nasledovali roky väzenia. S. K. vo väzení strávil viac ako 13 rokov, V. J. taktiež viac ako 13 rokov. Zdroje uvádzajú, že ostatní členovia Rodiny boli ľudovodemokratickým režimom odsúdení na viac ako tisíc rokov. Otázka, ktorú si znova kladiem znie: Keď toľké milióny ľudí v našej krajine dokázali „sa začleniť“ a „v pokoji s okolím“ žiť, pracovať a spoločensky nekonfliktne existovať, prečo títo mladí ľudia, poväčšinou absolventi vysokých škôl prejavili takú neprispôsobivosť a zaťatosť?
Aj keď rodina S. K. podávala žiadosti o milosť, on sám ich odmietal a žiadal revíziu celého procesu. Vraj ešte aj náčelník väznice podal za neho žiadosť o milosť. On milosť a amnestiu odmietal tvrdiac, že tieto sa dávajú takým, u ktorých bola dosiahnutá aspoň nejaká náprava, a on sa nenapravil. Zostal taký, aký bol. Prepustený z väzenia bol aj napriek tomu, a z basy ho vraj museli fyzicky vyhodiť. Režim, ktorý takto neľudsky postupoval proti S. K. a V. J. a aj proti tisícom iných, "bezmenných" svedkov pravdy sám uznal, že neexistoval zákonný dôvod na takú represiu.
Ten istý zdroj uvádza, že po prepustení z väzenia S. K. a V. J. prežili najväčšie sklamanie svojho života - zistili, že Slováci si na komunizmus zvykli.
Ďalšie osudy týchto „asociálov“ boli a sú taktiež zaujímavé. Otázka, ktorú si na záver kladiem je táto: „Podľa akej normy malo byť v tých časoch posudzované ich správanie ich rodinami, ich okolím, priateľmi, susedmi, politickým vedením štátu a vôbec celou spoločnosťou?“
Myslím si, že aj napriek odlišným spoločenským a politickým spomienkam pri troche chcenia sa nejaká paralela s týmo príbehom dá nájsť. Vtedy akože neprispôsobivých jedincov (pravda/nepravda?) valcovala brutálna sila. Dnes ju vystriedala sila sofistikovanejšia. Volá sa verejná mienka.
