Nebolo to tak vždy. Počiatky to má v časoch, keď som v roku 1996 aktívne vstúpil do obecného diania v našej obci. V rovnakom čase a v rovnakom politickom drese spolu s ďalšími asi 30 - timi ľuďmi. Boli medzi nami robotníci, pedagógovia, inžinieri, technickí pracovníci, ľudia z bankovníctva. Bolo to v čase vrcholiaceho mečiarizmu - jednoducho sme sa začali občiansky angažovať. Postavili sme sa na stranu demokracie, slobody. Mohli sme? Naše postoje neboli len deklaratórne. V rámci Ústavy a zákonov sme začali vyvíjať činnosť, ktorá nemohla ostať nepovšimnutá. Nakoniec - nijako sme sa neskrývali - obecný rozhlas, vlastné noviny, pravidelné verejné stretnutia s občanmi, podpisové akcie, referendá, voľby, spoločensko - politické besedy v Kultúrnom dome. Aj to bol prostriedok na komunikáciu s občanmi.
Na samom začiatku sme dali jasne a jednotne najavo, že sme jednoznačne na strane demokracie, slobody a zákona. A že jasne podporujeme prodemokratické, prointegračné sily v našej spoločnosti. Nielen v Bratislave, ale aj u nás, v Sečovskej Polianke. Vtedy sa objavili prvé vulgárne nadávky, pľuvanie a vyhrážky. Od konkrétnych ľudí a známych skupín.
Okrem „veľkej" politiky sme rázne vstúpili aj do tej „malej". Ako každá normálna politická strana sme sa usilovali získať aj v podmienkach našej obce moc, alebo aspoň čo najväčší podiel na nej. Celkom v súlade so zákonom. Nemali sme? A nebol som to ja, kto prišiel so sloganom, že „nie sme tu na to, aby sme sa navzájom pohládzali a hovorili si, akí sme všetci dobrí". Jednotne sme postupovali vtedy, ak išlo o poriadok, spravodlivosť, transparentnosť v správe vecí verejných. A aj vtedy, keď ako odpoveď sa nám dostávala nenávisť, opovrhovanie, pokriky na verejnosti.
Teda bol som súčasťou toho diela, ktoré bolo svojím spôsobom v podmienkach našej obce nové, dovtedy nepoznané. Teda bol to akýsi cudzorodý prvok. Vyrušili sme mnohých a tým vniesli do vzťahov určitý nepokoj, napätie. A naše skutky boli skutkami konkrétnych ľudí, s konkrétnymi tvárami, menami.
Od vstupu na „scénu" nám oduševnenie a chuť pretvárať realitu vydržali nejakých 7 - 8 rokov. Dosť na to, aby sme unavili seba samých, dosť na to, aby sme unavili aj našich politických partnerov. Ale dosť aj na to, aby sme sa z dokonalých outsiderov stali rešpektovanými a stabilnými partnermi, s ktorými sa nemusí vždy a vo všetkom súhlasiť, ktorých nemusia mať všetci radi. No ktorých slovo platí, ktorí čo ústami povedia, aj skutkom naplnia. S ktorými sa dohodnúť oplatí, lebo sa dá na nich spoľahnúť. Dohodnúť však nie na lacnej podpore a zavádzaní občianskej verejnosti, ale na skutočnej práci v prospech obce. (Doteraz sa čudujem, že minulé vedenie obce toto vôbec nevyužilo.) Boli sme čitateľní, boli sme tí, ktorí občanov neklamú telom, ale idú priamo na vec, ktorých správanie sa dá predvídať.
Za tých 7 - 8 rokov stihla vyrásť v našich radoch nová generácia. Práve v čase, keď tí „starší" akoby začínali akceptovať to, že zmena spôsobov a pomerov je niečo nad naše sily. Zopár mladých, ktorí neboli dlhodobo na očiach, nezastávali žiadne verejné funkcie, neboli známi z našich akcií z prvých rokov verejného angažovania sa. Keď nám dochádzali sily, bol kto nastúpiť. Nebyť tých „nových", situácia, v ktorej sa nachádza Sečovská Polianka by jednoducho nebola. Ostala by u nás prítomná len tá minulosť - v osobách aj persónach. A spôsoboch.
A prečo teda zo stoličiek dvíham mnohých len ja? Prečo nie aj ostatní? - Asi preto, lebo som prestal brať ohľad na možné dopady. Išiel som takmer na doraz.
Nastavil som niektorým jednotlivcom a niektorým skupinám zrkadlo. A toto sa u nás dovtedy nerobilo.Vzal som pokoj viacerým a teraz sa mi to vracia. Nie v podobe straty pokoja. Vracia sa mi to v podobe démonizácie, škandalizovania a zosmiešňovania. Avšak moje poznatky o tom, ako sa u nás obchodovalo s pravdou a so cťou mi nikto nevezme. Ak bude treba, v budúcnosti môžem byť celkom konkrétny. No dúfam, že návrat späť nehrozí.
Preto určite mi vadí, keď ešte aj teraz ku mne presiakne negatívna informácia o mojej osobe. Nie je mi to jedno. Len stále dúfam, že to stálo za to. Dúfam preto, lebo „to" už nemám vo svojich rukách.
- Viem, že svoje články píšem osobným tónom aj o pomeroch v obci, ktorá je možno mnohým cudzia. Možno to však zmysel má.
